Britský denník The Guardian zaraďuje knihy Roberta Macfarlana medzi stovku najdôležitejších titulov, ktoré by mal poznať každý. Jednak je to dobrá literatúra, jednak sa konečne musíme naučiť žiť so Zemou, ale nenápadne, bez veľkých slov a gest. Cestou do jaskýň pod Budapešťou sa Robert zastavil u nás na chalupe v pieskovcových roklinách Kokořínska. Prežiarený celodenným pobytom medzi skalami prechádzal okolo intenzívne rozvoniavajúcich líp a ihneď hlásil, že anglický vidiek vonia úplne inak. Nepotreboval som sa ho vypytovať, ako sa mu cez deň darilo. V jeho gestách a tvári bolo zjavné, že ako nejaký keltský bard či druid vstúpil do kontaktu s našou krajinou. To, čo jeho knihy robí takými vzácnymi, spočíva nie ani tak v jeho spisovateľskom nadaní, ale skôr v schopnosti stať sa súčasťou veľkých podzemných riek, ktoré sa nečujne valia pod našimi nohami.

Dôkladne zrešeršovaná, vynikajúco napísaná a pútavo vyrozprávaná, taká je kniha Nič nehovor, ktorá je pre mňa absolútnym zjavením. Keefe nielenže vrstvu po vrstve odhaľuje pozadie jedného z najvýznamnejších zločinov tohto hrozného konfliktu, ale predkladá nám aj celú históriu bojov v Severnom Írsku s presahom do súčasnosti.

Sú hipisáci odvážnymi hľadačmi absolútna, alebo len folklórom pohybujúcim sa na pomedzí pátosu a klauniády? Zdá sa, že jednoznačná odpoveď neexistuje. Mnohohlas dobrodruhov obohacuje Jagielski o svoje vlastné hlboké reflexie a jeho osobné rozprávanie je prešpikované nezvyčajnou múdrosťou a erudíciou. Keď píše o iránskych revolúciách, ťažko sa vyhnúť pocitu, že akýmsi spôsobom dopisuje ďalšiu kapitolu legendárnej Kapuścińského knižky Šachinšach. Prvá Kapuścińského zahraničná cesta viedla do Indie, no o tejto krajine nenapísal žiadnu knižku. Môžeme azda tvrdiť, že Jagielski napísal príbeh o Indii akýmsi spôsobom aj pre (či za?) Kapuścińského, ktorý predpovedal svojmu žiakovi výnimočnú kariéru.

Jedinečná kniha o propasti mezi tím, čím Amerika chce být, a tím, čím ve skutečnosti je.

„Obchody po celém světě prodají každý den kolem 5,5 milionu triček. Ročně zhruba dvě miliardy kusů, od masové výroby nabízené ve velkých koších v halách diskontů a hypermarketů až po vzácné sběratelské exempláře zdobené motivy známých umělců. Zbožňují je indiáni v Amazonii i velkoměstští hipsteři, chudí z brazilských favel i miliardáři v Silicon Valley, vojáci i pacifisté, věřící i ateisté. Globalizace v čisté podobě kusu bavlněné tkaniny s kolmo přišitými rukávy a téměř povinným obrázkem či nápisem. Vzhledem k tomu, že Bangladéš má zhruba dvacetiprocentní podíl na světovém trhu s oblečením, musí přibližně čtyři sta milionů triček pocházet z Dháky a jejího okolí.“

Kapuściński se dotýká nejdůležitějších problémů. S nechutí mluvil o novinářích hledajících story, chytlavé příběhy. U něj neexistuje „story“, ale pouze jednotlivost, která nutně nemusí být přitažlivá. Někdo se narodil, žil a zemřel. Zabili ho. Nebo někoho zabil on. Naštěstí stačil před smrtí Kapuścińskému sdělit, jaké kletby sesílá na člověka zlý čaroděj nebo jak umírají staří sloni. A Kapuściński si pak sedne před konkrétní africkou chatrč, neuvěřitelně soustředěně se zahledí do temnoty a vidí celý velký, syntetický svět.

Twardochove vykreslenie charakterov, atmosféry a spoločenských reálií je také dôkladné, živé a vzrušujúce, akoby sme sa ocitli na hranici šialenstva.

Román, ktorý využíva rozprávanie ako svoju najsilnejšiu zbraň, ponúka príbehy celkom obyčajných ľudí – milujúcich, omylných, vášnivých i zraniteľných – a zachytáva ich v čase šialeného chaosu a stupňujúceho sa násilia.

Vynikajúca kniha, ktorá prekypuje ohromnými archívnymi zdrojmi, dôkladným výskumom a živými ľudskými príbehmi. Niekedy máme pocit, že čítame triler, no zakaždým si musíme pripomenúť, že je to skutočný príbeh. Desaťročie práce na tejto knihe ukazuje, aká bola skutočná cena, ktorú sme zaplatili za Černobyľ. Je to však kniha, ktorá ukazuje oveľa viac než len jednu jadrovú katastrofu. Hovorí o tom, ako výbuch ovplyvnil svetovú politiku, o neviditeľnom dedičstve‚ priateľského atómu i o budúcnosti človeka bojujúceho o prežitie na prahu epochy zániku.

Myslím si, že je to western. Odohráva sa v rokoch 1921 – 1922 v Oklahome, kde stále žijú klasickí kovboji, no okrem koní majú už aj autá. Môj film bude predovšetkým o indiánskom kmeni Osagov, ktorý skončil odsunutý na nehostinnom území Oklahomy. Osagovia si túto zem napriek všetkému zamilovali, pretože tam mohli žiť v pokoji a žiadni belosi sa o nich nezaujímali. Neskôr sa však zistilo, že táto biedna zem v sebe ukrýva ropu a z Osagov sa do desiatich rokov stali najbohatší ľudia na celom svete. Potom, podobne ako v zlatokopeckých oblastiach Yukonu a Colorada, prišli bieli a všetko bolo stratené. Podsvetie a organizovaný zločin získali nad všetkým plnú kontrolu, určili si vlastné pravidlá, a tak sa mohlo ľahko stať, že ste sa do väzenia dostali skôr za zabitie psa než za vraždu Indiána.

„Depeše stoja mimo všetkej politiky, mimo rétoriky, mimo mierových dohôd, počtov mŕtvych i psychotického vaudevillu saigonských tlačových konferencií. Je to akoby Dante zostúpil do pekla s kazetou Jimiho Hendrixa a vreckom plným piluliek. Naša prvá rokenrolová vojna, vraždenie v drogovom opare.“

Jagielski je dokonalým rozprávačom Larinho príbehu. S obrovskou empatiou, ktorou sa vyznačuje celé jeho dielo, sa vciťuje do kože zúfalej matky a tragickej hrdinky, ktorá slepo bojuje s globálnymi a nepochopiteľnými silami. Napriek svojmu pokojnému tempu je kniha mimoriadne znepokojujúca a otvára tie najaktuálnejšie témy a otázky. Vo Všetkých Lariných vojnách Jagielski doviedol do dokonalosti poslanie a remeslo reportéra ako hovorcu sveta. Pri komornosti tohto príbehu je celkom zrejmé, že Jagielskému sa podarilo nazrieť pod podšívku sveta – a to práve v miestach, kde chcú dnes nahliadnuť všetci.

Spolu s Vydavateľstvom Absynt vám, milí slovenskí čitatelia, prinášame výber rozhovorov z mojich dvoch kníh s autormi, ktorých texty vyšli v slovenčine. Každý rozhovor sa sústreďuje na konkrétny text alebo knihu, aby sa tak dotkol podstaty reportáže. Verím, že zbierka Vesmír v kvapke vody s podtitulom Rozhovory s prekliatymi reportérmi vám pomôže odpovedať si na otázku, či takýto druh literatúry potrebujete a či po ňom chcete siahať. A rovnako verím, že vaša odpoveď bude kladná.

„Keď Truman Capote v roku 1966 publikoval svoju knihu Chladnokrvne, nazval ju prvým non-fiction románom. Čo je na nej pozoruhodné ešte aj dnes, dokonca aj na trhu presýtenom románmi? Je to predovšetkým Capoteho schopnosť spájať fakty so skutočným literárnym majstrovstvom. Kniha, ktorá vznikla z ôsmich tisícov strán poznámok, je napísaná a štruktúrovaná pevnou spisovateľskou rukou. Jej postavy pulzujú životom, reálie sú doslova hmatateľné a precízne rozprávanie čitateľa prilepí k rozvíjajúcemu sa príbehu. Jednoducho, táto kniha sa narodila z novinárstva a vyrástla z literatúry. Capote nás s dôkladnosťou detektíva oboznamuje so všetkými detailmi a nenecháva pri tom bez povšimnutia ani najmenšiu smietku príbehu.“

V deň oslobodenia Osvienčimu sa v koncentračnom tábore ešte nachádzali stovky detí. Aj dvojročná slovenská Židovka Eva Hechtová (Umlauf). Lekári jej predpovedali smrť. Prežila a dospelá sa rozhodla vydať svedectvo. Memoáre vyvolali veľký ohlas. Odporúčam vám prečítať si túto knihu, pretože mnohé príznaky vtedajšej temnej a nenávistnej doby nebezpečne pripomínajú dnešok.

Táto kniha pripomína najlepšie filmy Bustera Keatona.

Andrej Bán usporiadal svoje slovenské reportáže do textu, ktorého štruktúra pripomína najčítavejšie postmoderné romány. Opakovane, bez ohľadu na časovú súslednosť, ale funkčne, v prúde premenlivých príbehov, recykluje minulosť s prítomnosťou a vlastné reportérske postrehy s exkurziami do dávnejšej i nedávnej minulosti. Pri čítaní Andrejovej knihy som mal pocit, že tu, v lone Európy, ohmatávam krehké DNA tohto „najstaršieho“ a zároveň „najmladšieho“ národa v Európe. Túto dvojitú šróbovnicu zdedených, zdráhavo sa formujúcich, i postupne, iba nedávno nadobudnutých vlastností Slovákov. So všetkými poruchami i dozrievajúcimi potenciálmi. Knihu som zavrel s pocitom, že som dočítal príbeh veľkej rodiny, napriek tomu, že mená hlavných a vedľajších postáv sa podchvíľou menili. Prichodí nám vyčkať, ako sa ich osudy budú ďalej vyvíjať.

Nejpůsobivější je příběh Nemovy vlády. Podařilo se mu vytvořit paralelní stát. V jednom ze svých pokusů o sebeobhajobu říká Nem autorovi: Obchod s drogami byl nutné zlo. Věřte mi. Kdyby tu nebyli dealeři, všichni by kradli a zabíjeli. Nikdo z nás by nepřežil jediný den. Drogový byznys zaplnil prázdnotu, kterou vytvořil stát. Bez drog by tu panovalo bezpráví.

„Bez střechy a bez zákona? Ano, ale tentokrát doslova a doopravdy. Příběh muže z lesa, který žije na okraji okraje a pravidla si určuje sám – pokud mu je neurčuje ta nejzákladnější potřeba, tedy jak přežít. Realita, která se stala mýtem, mýtus, který posiluje realitu. Skutečnost, jakou nikdo ze čtenářů nebude chtít prožít, ale s každým zatřese – a už ho nenechá stejného.“

Knižka Martina Pollacka nám ukazuje, akú veľkú umeleckú i poznávaciu hodnotu nám ponúka druh písania, ktoré Clifford Gertz označuje ako zmätené. Pretože jeho Halič je aj nie je literárna reportáž. Je aj nie je to historická esej. Je aj nie je to knižka z odvetvia kultúrnej antropológie. Nie je ničím z toho, ale zároveň je všetkým. A to spôsobom novátorským, výnimočným.