Toto je presne druh rozprávania o histórii, ktoré mám najradšej: poctivé, vyvážené, bez predsudkov a prehnaných emócií, no stále veľmi vzrušujúce a pútavé. To je skutočne výnimočná kombinácia.

Možno ste aj vy príliš. Príliš zvedaví, príliš impulzívni, príliš vášniví, príliš na rozhraní. Príliš vy. Aj Ariel Levy je taká. A jedného dňa, keď sa stanú všetky tie veci, ktoré vlastne ani nie sú dôsledkom toho príliš, len dôkazom, že život si robí svoje a je toho málo, čo máme pod kontrolou, o nich Ariel napíše. Lebo všetko je preč a jej zostalo len mesto, dvaja kamaráti a to, že je spisovateľka. Byť spisovateľka je spasením. Pretože sa z vecí môžete vypísať. Byť čitateľom je rovnakou útechou. Môžete sa zo všetkého vyčítať. Zo všetkého. Tak čítajte. Táto kniha sa číta jedným dychom. A keď prídete na poslednú stránku, zostane vám Ariel niekde vo vnútri ako niekto blízky, na koho nikdy nezabudnete.

„Depeše stoja mimo všetkej politiky, mimo rétoriky, mimo mierových dohôd, počtov mŕtvych i psychotického vaudevillu saigonských tlačových konferencií. Je to akoby Dante zostúpil do pekla s kazetou Jimiho Hendrixa a vreckom plným piluliek. Naša prvá rokenrolová vojna, vraždenie v drogovom opare.“

Má to vtip Oscara Wilda, žiarivosť P. G. Woodehousa a provokatívnosť Evelyna Vaugha. Čistá radosť.

Jagielski je dokonalým rozprávačom Larinho príbehu. S obrovskou empatiou, ktorou sa vyznačuje celé jeho dielo, sa vciťuje do kože zúfalej matky a tragickej hrdinky, ktorá slepo bojuje s globálnymi a nepochopiteľnými silami. Napriek svojmu pokojnému tempu je kniha mimoriadne znepokojujúca a otvára tie najaktuálnejšie témy a otázky. Vo Všetkých Lariných vojnách Jagielski doviedol do dokonalosti poslanie a remeslo reportéra ako hovorcu sveta. Pri komornosti tohto príbehu je celkom zrejmé, že Jagielskému sa podarilo nazrieť pod podšívku sveta – a to práve v miestach, kde chcú dnes nahliadnuť všetci.

Spolu s Vydavateľstvom Absynt vám, milí slovenskí čitatelia, prinášame výber rozhovorov z mojich dvoch kníh s autormi, ktorých texty vyšli v slovenčine. Každý rozhovor sa sústreďuje na konkrétny text alebo knihu, aby sa tak dotkol podstaty reportáže. Verím, že zbierka Vesmír v kvapke vody s podtitulom Rozhovory s prekliatymi reportérmi vám pomôže odpovedať si na otázku, či takýto druh literatúry potrebujete a či po ňom chcete siahať. A rovnako verím, že vaša odpoveď bude kladná.

„Keď Truman Capote v roku 1966 publikoval svoju knihu Chladnokrvne, nazval ju prvým non-fiction románom. Čo je na nej pozoruhodné ešte aj dnes, dokonca aj na trhu presýtenom románmi? Je to predovšetkým Capoteho schopnosť spájať fakty so skutočným literárnym majstrovstvom. Kniha, ktorá vznikla z ôsmich tisícov strán poznámok, je napísaná a štruktúrovaná pevnou spisovateľskou rukou. Jej postavy pulzujú životom, reálie sú doslova hmatateľné a precízne rozprávanie čitateľa prilepí k rozvíjajúcemu sa príbehu. Jednoducho, táto kniha sa narodila z novinárstva a vyrástla z literatúry. Capote nás s dôkladnosťou detektíva oboznamuje so všetkými detailmi a nenecháva pri tom bez povšimnutia ani najmenšiu smietku príbehu.“

V deň oslobodenia Osvienčimu sa v koncentračnom tábore ešte nachádzali stovky detí. Aj dvojročná slovenská Židovka Eva Hechtová (Umlauf). Lekári jej predpovedali smrť. Prežila a dospelá sa rozhodla vydať svedectvo. Memoáre vyvolali veľký ohlas. Odporúčam vám prečítať si túto knihu, pretože mnohé príznaky vtedajšej temnej a nenávistnej doby nebezpečne pripomínajú dnešok.

Andrej Bán usporiadal svoje slovenské reportáže do textu, ktorého štruktúra pripomína najčítavejšie postmoderné romány. Opakovane, bez ohľadu na časovú súslednosť, ale funkčne, v prúde premenlivých príbehov, recykluje minulosť s prítomnosťou a vlastné reportérske postrehy s exkurziami do dávnejšej i nedávnej minulosti. Pri čítaní Andrejovej knihy som mal pocit, že tu, v lone Európy, ohmatávam krehké DNA tohto „najstaršieho“ a zároveň „najmladšieho“ národa v Európe. Túto dvojitú šróbovnicu zdedených, zdráhavo sa formujúcich, i postupne, iba nedávno nadobudnutých vlastností Slovákov. So všetkými poruchami i dozrievajúcimi potenciálmi. Knihu som zavrel s pocitom, že som dočítal príbeh veľkej rodiny, napriek tomu, že mená hlavných a vedľajších postáv sa podchvíľou menili. Prichodí nám vyčkať, ako sa ich osudy budú ďalej vyvíjať.