Jiří Levý, jeden zo zakladateľov modernej teórie prekladu, nazýva preklad interpretačným umením a prekladateľa prirovnáva k hercovi. K herectvu pritom existuje viacero prístupov. Sú na jednej strane charakteroví herci, ktorí sa (až nebezpečne) bytostne zžívajú s postavami, ktoré hrajú. Dobrým príkladom bol Heath Ledger. Na druhej strane sú herci, ktorí sú také silné osobnosti, že sa nevedia či obťažujú prinútiť k inému, ako byť sami sebou. Marlon Brando bol rovnako blazeovaný a napoly znudený Marlon Brando v Krstnom otcovi ako v Poslednom tangu v Paríži. A potom sú herci, ktorí skvele ovládajú svoje remeslo a po práci sa dokážu bez problémov vyzliekať z kože postáv. Ako prekladateľ, herec hrajúci iného autora v novej kultúre, som sa vždy videl v tretej skupine. Samozrejme, vážil a vážim si každú spoluprácu s vydavateľstvom, tešil som sa a doteraz sa teším z každej preloženej knihy. Jednoznačne môžem povedať, že som mal šťastie prekladať skvelé tituly. Vždy som však preklad považoval za prácu, ku ktorej som sa snažil pristupovať čo najprofesionálnejšie a najdôslednejšie, aj vo vypätých chvíľach, ktoré spolupráca nad prekladom prináša, som sa snažil zachovať chladnú hlavu, nereagovať prepiato. Keď bol preklad hotový, rád som o ňom chodil hovoriť na besedy, kde-tu som o ňom napísal a potom som si výtlačok odložil do poličky. Zriedkakedy som potom našiel dôvod sa k nemu vrátiť. Preklad bol pre mňa prácou, krásnou a ohohacujúcou, no stále prácou.
Potom prišiel text, ktorý práve dokončujem, reportážna kniha Jeden deň Ábida Salámu. Keď vám poviem, o čom je a aký je, isto vám príbeh bude znieť povedome. V tej časti sveta sa totiž s viac či menej výraznými obmenami neustále opakuje.
Mílád Saláma má päť rokov a teší sa na školský výlet do zábavného parku na predmestí Ramalláhu. Cestou tam však jeho autobus havaruje. Jeho otec Ábid pri hľadaní syna prechádza absurdným labyrintom rôznych prekážok, ktorým musí ako Palestínčan na Izraelom okupovaných územiach čeliť. Jeho odysea je popretkávaná príbehmi židovských a palestínskych postáv, ktorých životy i minulosť sa prelínajú v deň nehody. Jeden deň Ábida Salámu je realisticky, nepatetický a epicky vybrúsený príbeh zo života na Západnom brehu. Jej autor Nathan Thrall, americký novinár žijúci v Jeruzaleme, zaň získal Pulitzerovu cenu. Preklad vyjde vo vydavateľstve Absynt.
Kniha vznikla rozšírením a sujetovým prepracovaním rovnomennej reportáže z r. 2021. Thrall bol do vydania tejto knihy známy ako názorový žurnalista. Vychádzal z vlastnej reportážnej práce, ale fakty kontextualizoval a formuloval na ich základe vlastné stanoviská. V knihe o Ábidovi, postavenej zo série presne strihaných, kaleidoskopicky radených epizód, sú nositeľmi ideovej zložky diela skutočnosti a udalosti, samy osobe silné a výpovedné a poskladané tak umne, že ich netreba dodatočne osvetľovať. Na úrovni výrazu sa to prejavuje sklonom k priam „klinicky odosobnenému“ (I. Masad) vyjadrovaniu, absenciou pátosu a dôrazom na detail a fotograficky presné pomenovanie reality. Čo je povedané, je povedané premyslene. Nositeľmi ideovej tendencie diela sú tak vlastne detail, náznak a implicitnosť výrazu. Takáto štylistika si od prekladateľa vyžaduje dôsledné poznanie nielen toho, čo autor opisuje, ale ešte viac toho, čo opisom naznačuje a čo v konečnom dôsledku netreba/nemožno povedať.
Po udalostiach 7. októbra 2023 (mimochodom, práve v tento deň Thrallovi kniha vyšla) sme mnohí zostali zaskočení brutalitou stretov medzi Izraelčanmi a palestínskymi Arabmi. Kniha N. Thralla je silný príbeh, hemingwayovsky minuciózne napísaný text a nesentimentálny pohľad na koreň veci. V Gaze a na Západnom brehu desaťročia vládne apartheid a stúpa spoločenská tenzia. Autor presvedčivo ukazuje, že na onú časť sveta nestačí hľadieť z piedestálu plánov o dvoch štátoch – v takom prípade totiž nielenže zatvárame oči pred diskrimináciou a porušovaním ľudských práv, ale ich aj (nepriamo) podporujeme.
Aby ste si lepšie dokázali predstaviť, čo oná klinická odosobnenosť v praxi znamená, dovolím si aj ukážku:
Jeden človek z davu, čo sa okolo autobusu po havárii zhrčil, nakrútil video z posledných minút pokusov o záchranu preživších, krátko pred príchodom záchraniek a hasičov. Na zázname vidno ľudí bežať k prevrátenému autobusu, z ktorého v tom bode zostala len kostra, ktorú olizovali vysoké plamene a do neba nad skalami z nej stúpali obrovské kúdoly čierneho dymu. Na videu počuť vrieskať ženu. Ďalej ktosi skričí: „Vnútri sú ešte deti!“ A hneď nato: „Hasiace prístroje! Rýchlo, rýchlo!“ K autobusu pribehne skupinka chlapov s príručnými hasiacimi prístrojmi z áut a pár ďalších s fľašami s vodou. S požiarom už nič nedokážu spraviť.
Práve naopak, plamene sa ešte viac rozhoria. Jeden muž behá dokola s tvárou v dlaniach. Ďalší sa fackuje. Tretí s prázdnym hasiacim prístrojom nahnevane beží od autobusu a volá: „Kde ste, ľudia? Bože na nebesiach!“ Potom zdvihne hasiaci prístroj nad hlavu a hodí ho o zem. Na ceste leží mŕtvolka. „Zakryte ho, zakryte!“ kričí ktosi. „Kde sú sanitky?“ kričí ďalší okolostojaci. „Kde sú Židia?!“
Doprostred záberu pribehnú dvaja chlapi nesúci dieťa. „Tento chlapec žije! Chytro! Potrebuje oživovanie!“ Ďalší človek na videu ukazuje na dospelého ležiaceho na zemi. „Vezmite ho niekto do auta! Tento muž je nažive!“ Od autobusu beží rozmazaná postava, v náručí nesie dievčatko s vrkôčikmi uviazanými ružovými stužkami. Vyzerala nezranená, no akoby v tranze. Muž ju zloží na zem a pýta sa jej: „Môžem pre teba niečo urobiť, maličká?“ Na jeho otázky neodpovedá. Na záberoch sa postupne objavuje viac detí a nakladajú ich do neďalekých áut. V dyme počuť plač.
[...]
Napriek tomu, že obvinenia lietali na všetky strany, nikto – ani vyšetrovatelia, ani právnici, ani sudcovia – nepomenoval skutočné príčiny nešťastia. Nikto nespomenul, že vo východnej časti Jeruzalema zúfalo chýbajú školy. Rodičom potom nezostáva iné ako posielať deti do slabo dozorovaných škôl na Západnom brehu. Nikto neupozornil na to, že v dôsledku múru oddeľujúceho izraelské územia od palestínskych a systému priepustiek s ním súvisiacich museli deti cestovať dlhou a nebezpečnou obchádzkovou trasou na predmestie Rámalláhu miesto toho, aby ich odviezli na ihriská v osade v Pisgat Ze’ev, na skok vzdialené od školy.
Nepadol žiaden návrh, aby Izrael odškodnil aj rodiny držiteľov zelených preukazov, ktorých deti zahynuli na ceste pod izraelskou správou a pod kontrolou izraelskej polície. Nikto neupozornil, že jediná a okrem toho aj zle udržiavaná dopravná tepna na severo-južný prejazd medzi oblasťami okolo Jeruzalema a Rámalláhu nestačí. Neozvali sa ani hlasy proti zneužívaniu kontrolných stanovíšť na zdržiavanie palestínskych vodičov, aby sa ráno a popoludní izraelským osadníkom ľahšie cestovalo. Nikto nevyhlásil, že absencia záchranných zložiek na jednej strane separačného múru musela skôr či neskôr viesť k tragédii. Nikto nepovedal, že Palestínčanov žijúcich v danej oblasti opomínali, lebo ich židovský štát chcel prinútiť opustiť širšie okolie Jeruzalema, ich zasľúbeného mesta. Za tieto činy nebrali na zodpovednosť nikoho.
Sila tejto knihy spočíva práve v tom, že kým autor je odosobnený, čitateľ sa odosobniť nedokáže. To sa mi neustále potvrdzovalo už počas príprav knihy. Preklad mi redigovala moja manželka, skvelá redaktorka, ktorá už má dosť skúseností, aby dokázala určiť, koľko času jej redakcia zaberie. Redakciu robila dlhšie, než chcela, lebo nedokázala nad knihou sedieť toľko hodín v kuse, ako bežne zvykne. Keď som o preklade písal esej do rozhlasu, herec, ktorý ju mal prečítať, sa s ňou nedokázal stotožniť, lebo naňho tá krutosť pôsobila príliš jednostranne (jeho postoju rozumiem). S redaktorom z Absyntu sme už týždne v kontakte nielen cez mail (pracovný aj súkromný), ale aj telefón a SMS. S korektorkou vášnivo diskutujeme o čiarkach a písaní veľkých písmen, otravujeme jazykovú poradňu. Skrátka, všetci ľudia, ktorí s tou knihou prišli dosiaľ do styku, zostali nejako pohnutí, horúčkovití, mali zrejme pocit záväzku, že musia ten príbeh dostať von v najlepšej a najspravodlivejšej podobe, v akej sa dá – a ja za to všetkým ďakujem.
O tejto knižke som písal a hovoril pri viacerých príležitostiach – a zrejme ešte budem. Tento konkrétny text píšem štyri mesiace, mám v počítači asi päť jeho rôznych verzií. Nebol som prekladateľ, ktorý by knihu, na ktorej robí, nedokázal pustiť z hlavy. Táto kniha mi nedá pokoj. Roztrhala ma na kusy. Je mi z nej zle. Je to najdôležitejšia kniha, na akej som dosiaľ pracoval.
Preklad podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
Jeden deň Ábida Salámu vychádza už 7.4. Objednajte si ho už teraz s 15% zľavou tu.
