Svetlana Alexijevič
Svetlana Alexijevič (*1948), bieloruská novinárka a spisovateľka, laureátka Nobelovej ceny za literatúru 2015 za polyfónny literárny štýl, ktorý „je dokumentom utrpenia a odvahy našej doby“. V roku 1972 absolvovala žurnalistiku na Leninovej univerzite v Minsku. Pracovala pre regionálne noviny a ako učiteľka. V roku 1976 sa stala dopisovateľkou minského literárneho časopisu Neman. Ako novinárka robila rozhovory s ľuďmi, ktorí zažili druhú svetovú vojnu, sovietsku intervenciu do Afganistanu alebo černobyľskú haváriu. Žila v Paríži, Göteborgu a Berlíne. V roku 2013 sa opäť vrátila do Minska a v roku 2017 vystúpila z ruského PEN-klubu.
Vo svojich dielach píše o udalostiach, ktoré sú v ruskej histórii opomínané a vytláčané: o účasti žien v druhej svetovej vojne, o vojnových osudoch detí či každodennom živote po úpadku komunizmu. Je držiteľkou mnohých ocenení, medzi inými Peace Prize of the German Book Trade, Prix Médicis essai, Leipziger Book Prize on European Understanding, Andrei Sinyavsky Prize, Angelus, a je dvojnásobnou laureátkou Ceny Ryszarda Kapuścińskeho za literárnu reportáž.
V edícii Prekliati reportéri sme doposiaľ vydali tri knihy Svetlany Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár (Absynt, 2015) o osudoch žien vo Veľkej vlasteneckej vojne, Časy zo second handu. Koniec červeného človeka (Absynt, 2016) o homo sovieticus, ktorý svoj sovietsky pas ešte stále uchováva a ako najcennejšiu relikviu a knihu Zinkoví chlapci (Absynt, 2016), ktorá je desivým obrazom sovietskej invázie do Afganistanu z rokov 1979 –1989. Kniha Černobyľská modlitba (Absynt, 2017) ponúka neľútostné svedectvo o najväčšej európskej jadrovej apokalypse z 26. apríla 1986.
