Vojna nemá ženskú tvár (paperback)

Zaznieva chór hlasov frontových žien, ich skrvavené city, rozstrieľané myšlienky. Táto kniha nie je o nalinkovanom sovietskom hrdinstve. Je to necenzurovaná oral history, subverzívna literatúra o ženskej bolesti i archaickej sile. Ak chceme spoznať smrteľnú diagnózu menom vojna, musíme čítať Svetlanu Alexijevič.

Svetlana Alexijevič teda putuje za ženami, aby ich počúvala. A sú to celkom iné príbehy ako tie, ktoré sa rozprávajú na školských akadémiách. Je to celkom iná tvár vojny. A tiež zisťuje, že musí byť so ženami sama, aby jej otvorili svoje vnútro, nie je dobré, ak sú pritom iní ľudia, členovia rodiny.

Pani Svetlana sa výborne pýta, potom pozorne počúva a nakoniec majstrovsky zapisuje. Výsledkom je niečo ako „dokumentárny román”, ktorý má svojich hrdinov aj antihrdinov, svoj košatý dej, svoje zápletky, katastrofy aj katarzie. Presne, ako hovoria švédski akademici: je to román-monument.

Jednoducho nechať úprimne prehovoriť ľudí o svojom živote, čo im priniesol, ako to zvládali, ako to vnímajú a hodnotia – to je jednoduchosť vykúpená obrovským objemom neradostnej práce, ktorá sa dá robiť len s totálnym nasadením, podmieneným zas fanatickou oddanosťou a presvedčením o správnosti svojho poslania, vďaka ktorému s pokojnou istotou zvládne aj zraniteľnosť výsledku, keď kdekto spochybní, či to je literatúra, umenie… A tvorí vytrvalo ďalej aj proti odporu štátnej moci vo svojej vlasti – to všetko sú vlastnosti génia, a je jedno, akým žánrom ho formálne označkujeme – Alexijevičová môže byť samostatný žáner.

Kniha je smutným rozprávaním obrovského množstva žien, ktoré bojovali v druhej svetovej vojne. Predstavte si, že prídete za nudnou účtovníčkou nejakého podniku a za ňou sa skrýva žena, ktorá v zákopoch roky bránila vlasť guľometom a mŕtvych už nepočítala. Autorka skvele zachytila traumy, ktoré v ženách ostali, hoci mnohé najskôr nechceli rozprávať. Úplne iný pohľad na vojnu, ako sme zvyknutí.