Svetlana Alexijevič

Svetlana Alexijevič

Svetlana Alexijevič (1948), bieloruská novinárka a spisovateľka, laureátka Nobelovej ceny za literatúru 2015 za polyfónny literárny štýl, ktorý „je dokumentom utrpenia a odvahy našej doby“. V roku 1972 absolvovala žurnalistiku na Bieloruskej štátnej univerzite V. I. Lenina v Minsku. Pracovala pre regionálne noviny a ako učiteľka. V roku 1976 sa stala dopisovateľkou minského literárneho časopisu Neman. Ako novinárka robila rozhovory s ľuďmi, ktorí zažili druhú svetovú vojnu, sovietsku intervenciu v Afga nistane alebo černobyľskú haváriu. Žila v Paríži, Göteborgu a Berlíne. V roku 2013 sa opäť vrátila do Minska a v roku 2017 vystúpila z ruského PEN klubu. Vo svojich dielach píše o udalostiach, ktoré sú v ruskej histórii opomínané a vytláčané: o účasti žien v druhej svetovej vojne, o vojnových osudoch detí či každodennom živote po úpadku komunizmu. Je držiteľkou mnohých ocenení, medzi inými Peace Prize of the German Book Trade, Prix Médicis essai, Leipziger Book Prize on European Understanding, Ceny Andreja Siňavského, Angelus, a je dvojnásobnou laureátkou Ceny Ryszarda Kapuścińského za literárnu reportáž. V edícii Prekliati reportéri smedoposiaľ vydali päť kníh Svetlany Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár (Absynt 2015) o osudoch žien vo Veľkej vlasteneckej vojne, Časy zo second handu. Koniec červeného človeka (Absynt 2016) o homo sovieticus, ktorý svoj sovietsky pas ešte stále uchováva ako najcennejšiu relikviu, knihu Zinkoví chlapci (Absynt 2016), desivý obraz sovietskej invázie do Afganistanu v rokoch 1979 – 1989, a knihu Černobyľská modlitba (Absynt 2017), ktorá podáva neľútostné svedectvo o najväčšej európskej jadrovej apokalypse z 26. apríla 1986. Kniha Poslední svedkovia (Absynt 2018) o detskom pohľade na vojnu je zavŕšením hrôzostrašnej pentalógie Svetlany Alexijevič, v ktorej zaznievajú tisíce zlomených hlasov.