Kufor

Útla kniha poviedok Sergeja Dovlatova Kufor bola pre mňa na začiatku nového milénia podobne ohurujúcim a radostným objavom ako kedysi kruto krásne poviedky Isaaka Babeľa, sladkobôľne prózy Ivana Bunina, satiry Michaila Zoščenka, alebo románová freska Michaila Bulgakova Majster a Margaréta. Slávnym sa stal až po emigrácii do USA, kde, žiaľ, príliš skoro zomrel. Dvanásť jeho poviedok uverejnil azda najznámejší americký literárny časopis The New Yorker, čo mu vraj úprimne závidel aj Kurt Vonnegut jr. Zväčša išlo práve o texty z knihy Kufor, ktoré sú históriou a zároveň obsahom konkrétneho kufra sovietskeho emigranta. Veci sa v ňom menia na spomienky. A tie na trpkú, no rovnako nežnú, veselú, až komickú, pravdivú krásu. Veko kufra mal polepené fotografiami svojich obľúbencov. A jeden z nich, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, básnik Josif Brodskij, o ňom neskôr napísal: „Keď sa dnes obzerám dozadu, je jasné, že sa na papieri vždy usiloval o lakonickosť, o lapidárnosť, ktorá je vlastná poetickému jazyku – o čo najhutnejšiu obsažnosť vyjadrenia.“ Presnejšie sa tvorba Sergeja Dovlatova hádam ani nedá vystihnúť. Závidím každému, kto knihu Kufor ešte nečítal.

Táto kniha pripomína najlepšie filmy Bustera Keatona.

Dovlatovove prózy sú jednoduché a mimoriadne vtipné s náznakmi nostalgie; môžete sa pri nich pokojne usmievať. Jeho príbehy otvárajú malé okienko do každodenného života v bývalom Sovietskom zväze.

Jeho šialene vtipný, zdanlivo jednoduchý štýl sa spája s bezútešnou komédiou obyčajného života.