A vo Viedenskom lese stále stoja stromy

Kniha je trpkým zmierením sa (autorky) s mýtom o Švédsku tridsiatych rokov ako o krajine rovnosti, solidarity a pokroku, pre ktorú však niekoľko stoviek „rasovo cudzích“ utečencov predstavuje ohrozenie spoločenského blahobytu. Švédsky antisemitizmus tridsiatych rokov nie je žiadnym tajomstvom, ale až kniha Elisabeth Åsbrink ukázala, akými samozrejmými, všeobecne necitlivými a krutými činmi sa prejavoval. Poukazuje taktiež na to, do akej miery sa švédskej, ale nielen švédskej spoločnosti podarilo vytlačiť z povedomia zodpovednosť za holokaust. Historická reportáž A vo Viedenskom lese stále stoja stromy je tiež knihou o súčasnosti, keďže „poukazovanie na hanebnú minulosť prebúdza citlivosť na drámu, ktorá sa odohráva pred našimi očami – drámu utečencov v súčasnom svete“. Rasizmus neumrel, len zmenil jazyk. Pojem „horšej rasy“ nahradila „cudzia kultúra“.
Kniha vo Švédsku vyvolala škandál ešte pred zverejnením. „Všetci milujú mýty o svojej histórii. Zvlášť sa nás dotkne, ak niekto vytiahne na denné svetlo zabudnuté príbehy spojené s holokaustom a antisemitizmom,“ napísal Wojciech Orliński. Keď sa pred niekoľkými rokmi dostali na verejnosť informácie o minulosti Ingvara Kamprada, zakladateľa IKEA, o jeho stykoch a podpore švédskych fašistov, verejne vystúpil s prosbou o prepáčenie, napísal list svojim zamestnancom a svoju prosbu opakoval v nespočetných interview.