Môj brat každú nedeľu organizoval stretká na Zoome. Bol to náš bujarý lockdownový rituál: on bol v Anglicku, dvaja súrodenci sa pripájali z Lagosu, ďalší traja zo Spojených štátov a moji rodičia, občas s ozvenou a chrčaním, z Abby, mesta našich predkov na juhovýchode Nigérie. Siedmeho júna bol na obrazovke môj otec. Ako vždy mu bolo vidieť iba čelo, pretože nikdy celkom nevedel, ako má počas videohovorov držať telefón. „Posuň si telefón trochu nižšie, tati,“ hovoril mu vždy niekto z nás. Otec si doberal môjho brata Okeya pre jeho novú prezývku, potom povedal, že nevečeral, pretože mali neskorý obed, a následne rozprával o miliardárovi z vedľajšieho mesta, ktorý si v našej dedine robil zálusk na zem našich predkov. Vraj sa cíti trochu horšie a zle spáva, nemáme sa však strachovať. Ôsmeho júna za ním do Abby zašiel Okey a tvrdil, že otec vyzeral unavene. Deviateho júna som náš hovor skrátila, aby mohol odpočívať. Keď som zo žartu napodobňovala jedného nášho príbuzného, potichu sa zasmial. „Ka chi fo,“ vyriekol. Dobrú noc. Posledné slová, čo mi povedal. Desiateho júna odišiel. Oznámil mi to môj brat Chuks. A ja som sa zosypala.
*
Moja štvorročná dcéra vraví, ako veľmi som ju naľakala. Kľakne si, zovretými pästičkami máva hore-dolu a ja vďaka tejto jej etude vidím, ako som vtedy vyzerala: bola som rozložená na kúsky, kričala som a búchala po podlahe. Tá správa na mňa zapôsobila, akoby ma niekto brutálne vytrhol zo zeme aj s koreňmi. Vyšklbli ma zo sveta, ktorý poznám od detstva. A ja sa vzpieram: môj otec predsa v to poobedie čítal noviny, vtipkoval s Okeyom, že pred prehliadkou u nefrológa, ktorá ho čakala na druhý deň v Onitshi, sa bude musieť oholiť, telefonicky konzultoval výsledky vyšetrení s mojou sestrou Ijeomou, ktorá je doktorka – tak ako je to možné? Ale je to tak. Okey pridržiava telefón nad otcovou tvárou. Vyzerá, akoby spal. Jeho tvár je uvoľnená a žiari krásou, odpočíva. Tento náš videohovor bol úplne surreálny. Všetci, nachádzajúc sa v rôznych kútoch sveta, plačeme a plačeme a plačeme a neveriacky hľadíme na zbožňovaného otca, ako teraz ticho leží na nemocničnom lôžku. Stalo sa to pár minút pred polnocou nigérijského času, Okey bol po jeho boku a Chuks na telefóne. Neviem od otca odtrhnúť zrak. Dýcham sťažka. Tak toto je ten šok, keď sa vzduch mení na lepidlo? Moja sestra Uche hovorí, že práve esemeskou upovedomila istého rodinného priateľa, a ja takmer až skríknem: „Nie! Nikomu to nevrav, lebo ak to povieme ľuďom, bude to pravda.“ Manžel ma upokojuje: „Dýchaj pomaly, napi sa vody.“ Môj župan, môj verný spoločník počas lockdownu, leží zhúžvaný na zemi. Neskôr si ma brat Kene bude doberať: „Ty by si sa na verejnosti nemala dozvedať šokujúce správy, keďže reaguješ tak, že zo seba strhneš šaty.“
*
Smútok je krutá forma výchovy. Človek pochopí, aké môže byť trúchlenie nemilé a koľko je v ňom hnevu. Zistí, ako naňho môžu pôsobiť vlažné prejavy sústrasti. Uvedomí si, do akej miery smútok tkvie v jazyku, jeho zlyhaní a lapaní po ňom. Prečo mám také boľavé boky? Od plaču, povedali mi. Nevedela som, že plačeme svalmi. Neprekvapuje ma bolesť, ale jej telesnosť: na jazyku neznesiteľná trpkosť, ako keby som zjedla nenávidené jedlo a zabudla si vyčistiť zuby, na hrudi obrovská, strašná ťarcha a vo vnútri pocit neprestajného rozkladu. Moje srdce – moje skutočné fyzické srdce, žiadne metafory – odo mňa uteká, celkom sa odo mňa oddelilo, bije prirýchlo a jeho rytmy nie sú v súlade s mojimi. Toto sú útrapy nielen duše, ale aj tela, bolesti a pokrivkávajúcej sily. Postihnuté je všetko – mäso, svaly, orgány. V nijakej fyzickej polohe sa necítim pohodlne. Celé týždne mám rozbúrený žalúdok, je tuhý a napätý od neblahej predtuchy, tej neustále prítomnej istoty, že zomrie ešte niekto, že stratím ešte viac. Jedno ráno mi Okey volá o trochu skôr ako bežne a mne napadne: „No tak von s tým, kto to je tentoraz? Zomrela mama?“
*
Doma v Amerike si rada nechávam zapnuté National Public Radio. Hráva mi v pozadí. Vždy keď bol otec u nás, tak to rádio vypínal, keď ho nikto nepočúval.
„Práve som myslela na to, ako tatko vypínal rádio a ja som ho zakaždým znovu zapla. Asi si myslel, že je to istým spôsobom mrhanie,“ hovorím Okeyovi.
„Presne. Ako keď chcel príliš skoro vypínať generátor v Abbe. Ako rád by som ho to teraz nechal robiť, len nech sa vráti,“ povie Okey a rozosmejeme sa.
„A ja zas začnem vstávať skoro, začnem jesť garri a každú nedeľu budem chodiť do kostola,“ dodávam a opäť sa smejeme.
Znova si spomeniem na to, ako ma rodičia prišli navštíviť, keď som študovala na postgraduáli na Yale. Spýtala som sa: „Tati, dáš si granátový džús?“ a on odpovedal: „Nie, ďakujem, nech už je to čokoľvek.“ Z granátového džúsu sa stal náš starý osobný vtip. Všetky tie naše dookola opakované vtipy, otcova v jednej chvíli celkom nehybná tvár a v ďalšej roztvorená do rozjareného smiechu. Ďalší objav: do akej miery je smiech súčasťou trúchlenia. Náš rodinný žargón je prešpikovaný smiechom, a tak sa teraz pri spomínaní na otca smejeme, hoci kdesi tam vzadu je ešte stále opar neviery. Smiech slabne. Smiech sa mení na slzy. Na žiaľ a hnev. Nie som pripravená na svoj zúfalý nespútaný hnev. Zoči-voči tomuto infernu menom smútok som ako neoperené vtáča. Ako je možné, že ráno ešte vtipkuje a rozpráva a v noci je už nadobro preč? Bolo to také rýchle, príliš rýchle. Takto sa to nemalo stať, nie ako zákerné prekvapenie, nie počas pandémie, ktorá vypla celý svet.
Počas lockdownu sme sa s otcom rozprávali o tom, aké je všetko zvláštne, strašidelné, a on ma často povzbudzoval, aby som sa nebála o svojho muža lekára. Jedného dňa som sa ho so smiechom spýtala: „A ty naozaj piješ teplú vodu, tati?“ Prekvapilo ma totiž, keď rozpačito žartoval, že niekde čítal, že pitie teplej vody môže človeka ochrániť pred koronavírusom. Zasmial sa sám na sebe a zhodnotil, že teplá voda je napokon neškodná. Nebolo to ako tie nezmysly, ktoré kolovali počas epidémie eboly, keď sa ľudia kúpali pred svitaním vo fyziologickom roztoku. Na moje: „Ako sa máš, tati?“ vždy odpovedal „Enwerom nsogbu chacha“. Nemám vôbec žiadne problémy. Som úplne v poriadku. A naozaj bol. Až kým nebol.
Kapitolu, ktorú ste si práve prečítali nájdete v knihe Pár poznámok o smútku
