(úryvok prekladateľa Michala Hvoreckého z doslovu ku knihe Halič)
Dvaja haličskí Židia sa rozprávajú o plánoch do budúcnosti. Jeden nahlas zvažuje odchod do Ameriky. Vážne chceš odísť tak ďaleko? opýta sa druhý. Prvý opáči: Ďaleko odkiaľ?
V osemdesiatych rokoch minulého storočia nesmel Martin Pollack deväť rokov navštíviť Poľsko. Presný dôvod sa rakúsky spisovateľ a reportér nikdy nedozvedel, ale s vysokou pravdepodobnosťou to spôsobili najmä jeho kritické články o poľskom komunistickom režime, zmienky o stalinistickom antisemitizme, ako aj jeho preklady poľských disidentských kníh a článkov do nemčiny. Roku 1980 sa dostal na zoznam neželaných zahraničných osôb tajnej polície a v auguste ho zastavili na varšavskom letisku, keď sa chystal reportovať o štrajkoch organizovaných protestným hnutím Solidarita.
„Znamenalo to pre mňa ťažkú ranu. V kruhoch zasvätencov som získal povesť experta na Poľsko – lenže aký to pre mňa malo zmysel, keď sa krajina zrazu predo mnou uzavrela?... Pre novinára hotová katastrofa!“ spomínal neskôr Pollack v autobiografickej eseji Moje písanie s Kapuścińským.
Paradoxne, zákaz vycestovať reportéra posunul novým, nečakaným smerom. Začal sa v archívoch vydávať na imaginárne cesty po historických územiach, ktoré mu diktatúra v realite odoprela. „Halič som vnímal ako symbol krajiny bez budúcnosti, ako ,sen, ktorý sa nedosníval do konca‘, ako ju charakterizoval poľský germanista Stefan Kaszyński,“ napísal Pollack v eseji Halič – Mýtus mnohých tvárí z neskoršej knihy Topografia spomínania (2016).
„Moja cesta do Haliče bola pôvodne výlučne pomyselná,“ spomínal autor v interview roku 2010, „cesta do nepoznanej krajiny. Predpokladal som, že tam už nikdy nezájdem osobne. Preto som hľadal tému, ktorá by nemala priamu súvislosť s dneškom. Tak som objavil pracovnú metódu, ktorej som zostal verný. Ponoril som sa do archívov, do knižníc a do čítania dobovej tlače.“
„Dostal som síce vízum do Sovietskeho zväzu, ale nie povolenie cestovať po územiach, ktoré kedysi patrili Rakúsku. Jeden pracovník veľvyslanectva mi slušne vysvetlil, že tieto regióny nie sú pripravené na individuálne cesty, chýba im príslušná infraštruktúra, penzióny aj sprievodcovia pre cudzincov, takže to vraj musím pochopiť... Tak som začal písať o imaginárnej ceste, o putovaní vo svojej hlave.“ (Cestovanie ako most k vlastnej kultúre? Dôsledky putovania na kultúrnu prevádzku, 1990)
Na Halič a Bukovinu v tom období západný svet už takmer zabudol. Len niekoľkí autori ako Claudio Magris, Wolfgang Büscher či Karl-Markus Gauß ešte v nemecky hovoriacich štátoch sporadicky pripomínali, aký pestrý svet sa na východe Európy, v kedysi etnicky a jazykovo nesmierne bohatom pohraničí bývalej podunajskej monarchie, vlastne stratil.
Halič sa stala jednou z Pollackových životných tém. Okrem tejto knihy, ktorá v origináli medzičasom vyšla v desiatich (!) vydaniach, venoval územiu viacero významných prednášok a esejí, napríklad Obrazy z Haliče – desivé a krásne, Post-haličské mýty: nostalgia a pocit viny alebo Halič – mýtus mnohých tvárí.
„Myslím si, že o všetkom musíte hovoriť otvorene, musíte sa zaoberať každým konfliktom a až potom môže dôjsť k zmiereniu alebo k ďalšiemu rozvoju,“ vysvetlil Pollack svoj celoživotný záujem o kritické vyrovnanie sa s minulosťou.
Dnes prežíva záujem o Halič a Bukovinu novú renesanciu. Mnohoraká krajina, „kontaminované územie“ (Pollack) naďalej predstavuje priestor, ktorý podnecuje obrazotvornosť a inšpiruje ako stelesnenie prerušení, zlomov a strát v modernej východnej Európe. Nespočetní domáci aj zahraniční autori a autorky prichádzajú do regiónu, neraz aj s touto prelomovou Pollackovou knihou pod pazuchou, a neskôr o ňom píšu články a knihy či nakrúcajú filmy. Ako zaznamenala americká historička Marci Shore v knihe Ukrajinská noc. Intímna história revolúcie, Jurko Prochasko, súčasný ukrajinský spisovateľ a prekladateľ (aj haličskej literatúry) v súvislosti s fenoménom Haliče hovorí o „libidóznej príťažlivosti“, ktorá preňho predstavuje „protiklad k až fyzickej averzii voči sovietskosti, ktorá zovrela a zotrela naše archaické, muzeálne haličstvo... Idealizácia by bolo slabé slovo. Skôr by som hovoril o mystifikácii či o istom druhu transcendencie... Hodilo by sa na to vymyslené nemecké slovo Verlustlust – je v ňom Lust, túžba, zaľúbenosť, ale aj strata a eros, ktorého sa nedá zbaviť, lebo je všade, nasmerovaný na veci, ktorých už niet.“
Vitajte v rothovskom „stratenom raji“, v pollackovskej „bohatej krajine chudobných ľudí“, vstúpte do mýtu!
