„A v samom jadre Utópie sa odohráva ďalší masaker.
Premiér prechladol a ľudia musia kašľať;
stanné právo vyhlasujú
opäť a znovu.
Bezzubá mašinéria štátu sa valí na tých,
ktorí v sebe našli odvahu chorobe odolať.“
Takto znejú prvé verše básne Masaker, ktorú v roku 1989 napísal čínsky spisovateľ Liao I-wu ako reakciu na krvavé potlačenie protestov na pekinskom Námestí Tchien-an-men. Báseň sa rýchlo rozšírila medzi ľudí v prepisoch a nahrávkach.
Pre bežných občanov bola zdrojom vnútornej sily – videli, že niekto za nimi stojí. Pre básnika sa tým však začala dlhá a ťažká tortúra v čínskom väzení.
Zážitky spoza mreží sa nedajú opísať slovami. Liao I-wu to však napriek všetkému urobil. V knihe Pre jednu a sto piesní, ktorú vydávame v rámci absynťáckej edície 100% strávime spolu s ním štyri nekonečné roky na miestach, ktoré si nedokážeme predstaviť ani v najhorších snoch.
Liao I-wu si prešiel peklom, v ktorom sa zo zúfalstva pokúsil aj skoncovať so svojím životom. Román Pre jednu a sto piesní však napokon vyšiel – ďaleko od básnikovej domoviny, v Nemecku.
„Presne ako Pasternak, aj Liao I-wu si musel pred vydaním svojej knihy veľa vytrpieť: neprestajné sledovanie, domové prehliadky, opakované zabavenia jeho rukopisu. Vždy však dokázal začať odznovu a za to, že neprestal, kým rukopis nebol hotový, môžeme ďakovať jeho poctivosti a morálnej zodpovednosti,“ napísala o románe Liao I-wua laureátka Nobelovej ceny za literatúru Herta Müller, ktorá má tiež hlboké skúsenosti s životom v totalitnom režime.
Utrpenie, sadizmus dozorcov i každodennosť väzenskej cely, v ktorej dostanete ceruzku len na dve hodiny do mesiaca – to je román Pre jednu a sto piesní, v ktorej Liao I-wu hľadá v ľuďoch posledné zvyšky človečenstva.
Všade – aj za múrmi toho najhoršieho čínskeho väzenia.
