Prekladateľka Petra Thomay pri práci na knihe Karla-Markusa Gaussa Roztratení Nemci narazila na jeden mimoriadne zaujímavý príbeh. Stretla sa s Antonom Schmidom, jediným z osemnástich miliónov vojakov Wehrmachtu, ktorý bol popravený za pomoc židom. Tu je jeho príbeh...
Anton Schmid bol pred 2. svetovou vojnou doslova človek-milión. Po nej – jediný z osemnástich miliónov vojakov Wehrmachtu, ktorého nacistický vojenský súd popravil za záchranu židovských životov.
Je noc a chladno, Luisa Emaitisaite sa schováva v kôlniach a skladoch okolo hlavnej stanice, nestihla sa v ten večer včas vrátiť do geta. Ak ju objaví nejaký zo stoviek nacistických vojakov, ktorými sa Vilnius v septembri 1941 priam hemží, môže ju na mieste zastreliť. Nakoniec si na smrť vystrašená a bezradná zahrá vabank so svojím životom: sama akéhosi vojaka, vracajúceho sa z mesta do centrály pre roztratených vojakov Wehrmachtu, na ulici osloví a poprosí ho o pomoc. Na mladú židovku sa usmeje po dlhých mesiacoch šťastie zúfalých: vysoký vojak ju vezme za ruku a zavedie ju dnu.
Na Slovensku nepozná meno Anton Schmid skoro nikto. Avšak ani v rodnom Rakúsku či Nemecku, ktorého armáda ho popravila, si ho až do nedávna nepripomínali práve často a s nadšením. Až v roku 1990 pomenúva starosta Viedne komplex bytových domov v Brigittenau „Anton-Schmid-Hof“ a v roku 2002 je zriadená „Anton-Schmid-Promenade“ na ľavom brehu Dunajského kanála. V Nemecku sa jeho meno sporadicky objavuje - až od roku 2000 - pri pomenúvaní kasárne či posluchárne. Vyšlo pár kníh aj film, ale nemožno sa ubrániť dojmu, že je to dosť neskoro a dosť málo.
Historik Wolfram Wette považuje skutočnosť, že Schmid je v Nemecku prakticky neznámy, za akt vedomého vytesnenia: "Anton Schmid stelesňuje skutočnosť, že vo Wehrmachte sa našli aj malí ľudia, ktorí v rámci svojich možností pomáhali a zachraňovali. Neplatí teda, že sa nedalo urobiť nič, ako bolo miliónkrát opakované po vojne.“
Kto to teda bol Anton Schmid?
Narodil sa v roku 1900 vo Viedni, vyučil sa ako inštalatér a vo viedenskom Brigittenau vlastnil malý obchodík s elektrotovarom. Bol šťastne ženatý a mal jednu dcéru; podľa miestnych bol údajne dobrosrdečnej, veselej povahy, obľúbený u detí a v celom susedstve známy ako človek s mäkkým srdcom, ktorý rád pomôže aj zadarmo. So svojimi mnohými kamarátmi rád vysedával pri „Heurigeri“ a podnikal vychádzky do prírody. Nečítal žiadne noviny a knihy už vonkoncom nie, a napriek tomu mal morálny kompas, ktorý by mu mohol závidieť aj Martin Luther.
Už v roku 1938 sa zastáva židovskej susedy pred sopľavým nacistom, ktorý jej vybil výklad na obchode; na komisariáte namiesto výtržníka ale končí sám Schmid - začína sa zmrákať na horšie časy. Trest za dobrý skutok ho však neodradí a niekoľkým židovským známym údajne ešte v tom istom roku pomáha ujsť do zahraničia.
Anton Schmid narukuje do Wehrmachtu v roku 1940 a jeho slnečný život sa chýli ku koncu. V auguste 1941 jeho oddiel prekladajú do Vilniusu, Jeruzalemu severu, kde za výdatnej účasti Litovčanov prebieha jeden z najstrašnejších protižidovských pogromov. Katolík Schmid sa stáva svedkom toho, ako jeho súkmeňovci každý deň tisícky ľudí, celých rodín, vrátane detí, zvážajú do neďalekých lesov v Ponary a strieľajú rovno pri obrovských jamách, z ktorých sa stávajú ohromné masové hroby, a je šokovaný.
Zrejme nerozmýšľa v prvom rade nad následkami svojho konania, keď sa ocitá tvárou v tvár jednému z ľudí, akých videl bezdôvodne kruto umierať, dievčaťu s veľkými tmavými očami, aké má aj jeho dcéra vo Viedni, a zachová sa inštinktívne „ako človek“: cíti, že hoci masové vraždenie zastaviť nevie, teraz musí pomôcť. Rozhodne sa, že Luisu chvíľu bude ukrývať na svojom pracovisku, kým sa besnenie jeho kolegov neutíši.
Luisa nakoniec ostane týždeň a Schmid vie, že ak sa vráti do geta, bude skoro určite zavraždená. Dostane ďalší šialený a riskantný nápad – vezme dievča do neďalekého katolíckeho kláštora Ostra Brama a požiada tamojšieho pátera, aby jej vystavil papiere, že je katolíčka. Tu sa šťastie na Luisu usmeje po druhý krát, na rozdiel od mnohých predstaviteľov svojho náboženstva páter Gdowski vie, čo je kresťanské správanie. Luisu následne Schmid zamestná vo Wehrmachte (!), ktorý jej dokonca pridelí služobný byt.
Máte pocit, že tento scenár napísal Tarantino? Pokojne by mohol. Správa o Schmidovej dobrote sa medzi židmi rozšíri a o pomoc ho začínajú prosiť aj ďalší. Predtým, než ho zradia, „nechá sa prehovoriť“ a v nasledujúcich týždňoch zachráni život viac než 300 ľuďom, ktorých s falošnými papiermi sám v služobnom aute prevezie do relatívneho a dočasného bezpečia mesta Bialystok v Poľsku či Lida v Bielorusku.
Hoci presne sa to zrejme už nedozvieme, upodozrievala Schmidova žena zo zrady, ktorá viedla k jeho zatknutiu a poprave zastrelením 13. apríla 1942, Schmidovho krajana a kolegu. Isté je, že ani tento skutočný scenár nemá dobrý koniec a jednoduchý, apolitický človek z Viedne za svoju nekomplikovanú ľudskosť zaplatil životom ako vlastizradca vo Vilniuse. V jednom z posledných listov napísal manželke: „Keby každý slušný kresťan zachránil hoc aj jediného žida, mali by naši partajníci so svojím riešením židovskej otázky poriadne ťažkosti.“
Antona Schmida si vážia v Izraeli ako spravodlivého medzi národmi, spomínajú naňho aj v Litve, Rakúsko a Nemecko snáď tiež nezabudnú a v rámci rozvíjajúcej sa Erinnerungskultur si jeho pamiatku budú pripomínať ako historický vzor, za ktorý môžu byť vďační.
Jeho príbeh a jeho odvaha zachovať sa bez výhovoriek podľa vlastného svedomia, v rozpore so správaním svojej svorky a za obrovského rizika, si zaslúži pozornosť a obdiv aj nás, Slovákov, nielen z úcty k malému veľkému človeku, ale aj kvôli univerzálnemu odkazu o odvahe, „aktívnej slušnosti“ a ozajstnej, nielen proklamovanej, láske k blížnemu.
„Šírte príbeh strážmajstra Schmida ďalej, aby sa doba, v ktorej musel žiť a umrieť, už nikdy nezopakovala.”
Rudolf Scharping, Nemecký spolkový minister
Príbeh Antona Schmida spracoval aj redaktor Denníka N Roman Pataj. Článok si môžete prečítať tu.
