Dokonca aj okolitá scenéria bola bezútešná. Nebolo vidieť nič okrem snehu pofukujúceho po ceste a spiaceho vidieka, ktorý sa za oknom obmieňal ako v spomalenom filme. Medzi základňou Langley a Arlingtonom pôsobili aj lesy zakrpatene. Deň predtým sa tadiaľto prehnala snehová búrka, ale krajina za oknom bola taká rozorvaná, že nevyzerala dobre ani zakrytá snehom. V autorádiu práve vysielali inauguračný prejav Johna F. Kennedyho. Signál bol slabý a vysielanie sa strácalo v rušivých zvukoch. Moderátor, ktorý rozprával tlmeným hlasom, akoby opisoval priebeh tenisového zápasu, povedal, že vo Washingtone je mínus osem stupňov a na Kapitole fúka vietor a Kennedy má holú hlavu a je bez kabáta. Kennedy rozprával zvláštnym vysokým hlasom. Zdalo sa, že kričí, aby sa zahrial. Vykrikoval veľké množstvo vzletných fráz. Jeho slová plynuli okolo Johna Glenna za volantom ako sneh a zakrpatené borovice virgínske za oknom.
Ukrývala sa v tom istá irónia, lebo Loudon Wainwright si najprv myslel, že John Glenn je do inauguračného prejavu nového prezidenta úplne zahĺbený. Neustále sa babral s ladením, snažil sa potlačiť rušenie a nájsť lepší zvuk. Keď sa Wainwright občas ozval, Glenn nijako nereagoval. Wainwright patril medzi reportérov, ktorých časopis Life poveril napísaním osobných príbehov astronautov a s Glennom sa už pomerne dobre poznali. V tejto chvíli ho Glenn pred cestou domov viezol na Národné letisko. Ak bol John odhodlaný zachytiť každé slovo a všetky nuansy Kennedyho prejavu, nebolo by to veľké prekvapenie. John patril medzi zriedkavé príklady celebrít, ktoré aj v súkromí vystupovali rovnako ako na verejnosti. S Bohom, krajinou, domovom a pôdou to myslel naozaj vážne. V povahe mal dokonca asi aj to, že dokázal brať vážne prezidentov inauguračný prejav. Potom si však Wainwright všimol, že John nijako nereaguje nielen na to, čo mu hovorí, ale ani na to, čo hovorí samotný Kennedy. Hlavu mal inde, ako sa hovorí, a nebol ani trochu nadšený z toho, že sa zároveň nachádza práve tu.
Vo svetle včerajších udalostí bolo pozoruhodné, že intenzívny pocit konkurencie medzi siedmimi astronautmi už asi tri mesiace postupne slabol. Projekt Mercury vrátane astronautov sa ocitol vo vážnych – nie, katastrofálnych – problémoch. Po fiasku s MA-1 a nasledovnom fiasku s puknutím štupľa už otázka neznela, ktorý z nich poletí ako prvý, ale či do vesmíru poletí aspoň jeden z nich a či sa vôbec budú môcť aj naďalej hrdiť titulom astronautov.
Samozrejme, pre Boba Gilrutha, Hugha Drydena, Walta Williamsa, Christophera Krafta a celú generalitu NASA by sa zrušenie projektu Mercury z dôvodu omeškania, neschopnosti alebo podobne rovnalo katastrofe. No stále by to nebola taká katastrofa ako pre astronautov! Ó nie! Keď vás vyhlásia za siedmich najodvážnejších chlapcov v celej Amerike, za nebojácnych vesmírnych pionierov, ocitnete sa na titulnej strane časopisu Life a váš osud zaujíma robotníkov v továrni v San Diegu a každá žaba na oboch pobrežiach po vás túži… a potom vám povedia: „Veľká vďaka, ale celé sme to zrušili…“ Veď by sa z nich stali pomocní robotníci! Opäť by sa ocitli v uniforme, vo vojenskom letectve, v námorníctve a v námornej pechote, salutovali by a plápolali by vo vetre ako tí najsmiešnejší siedmi chlapi v celej armáde!
Stačilo si to len predstaviť… a koncom roka 1960 nebola takáto predstava vonkoncom nereálna. Všetci – astronauti, riaditelia, inžinieri aj technici – sa zrazu ocitli v takých problémoch, že začali spolupracovať. Všetci – odhora až dole – začali ako partizáni obkľúčení v horskom priesmyku ťahať za jeden povraz. Kľúčové teraz bolo to, aby sa program Mercury-Redstone pohol ďalej skôr, ako si nový prezident a jeho poradca pre oblasť vedy Wiesner nájdu čas a pustia sa do NASA. Zúfalá nádej sa upierala k úspešnému absolvovaniu niekoľkých testov, po ktorých by bol program tak blízko prvého letu s ľudskou posádkou, že by si už Kennedy len sotva mohol dovoliť nepovoliť im ani jediný pokus a projekt Mercury zrušiť. Tak sa všetci všetkými silami snažili o dobytie ďalšieho vrcholu a kašľali na obvyklé bezpečnostné opatrenia. Drasticky sa znížil počet testov bez ľudskej posádky. Testy sa naplánovali krátko po sebe, aby mohol byť prvý let s ľudskou posádkou zaradený do programu do troch mesiacov. Boli pripravení vyskúšať veci, ktoré im nikdy predtým ani nenapadli. Namiesto prípravy novej rakety na nový test použili tú, ktorá na štartovacej rampe ostala po fiasku s korkovým štupľom. Veď nevybuchla, len sa odmietla odpútať od zeme.
Presne taká atmosféra panovala – len do toho! más allâ! cez ďalší vrchol! neobzerať sa! –, keď si Bob Gilruth krátko pred Vianocami zavolal na stretnutie do svojej kancelárie na základni Langley Johna Glenna a ostatných šiestich astronautov. Gilruth mal pre nich vždy pochopenie, no odkedy sa začala honba, obavy o nich sa mu jasne zračili na tvári. Odkaz znel podľa všetkého: „Chlapci, znie to síce hrozne, ale možno budem musieť jedného z vás poslať hore bez bezpečnostných opatrení, ktoré by som inak prijal.“ Keď sa v jeho kancelárii zhromaždili, povedal im, že chce, aby medzi nimi prebehlo „skupinové hlasovanie“ podľa nasledovných pravidiel: „Ak by si ako prvý nemohol letieť ty, ktorý člen skupiny by to podľa tvojho názoru mal byť?“ Skupinové hlasovania neboli v armáde ničím novým, vo West Pointe a Annapolise ich už dlhší čas používali. Počas výberového konania vlastne skupinové hlasovanie používali aj skupiny finalistov na klinike Lovelace a základni Wright-Patterson. Lenže skupinovým hlasovaniam sa nikdy nepripisoval väčší význam, ako naozaj mali: boli totiž vyjadrením toho, ako sa muži v rovnakom postavení navzájom vnímajú, či už z profesionálnych dôvodov, alebo z priateľstva či žiarlivosti. Piloti považovali skupinové hlasovania za stratu času, pretože človek vo vzduchu to pravé buď mal, alebo nemal a kariéra v armáde, najmä v radoch tých, ktorí disponovali „nekritickou ochotou čeliť nebezpečenstvu“, predsa nebola súbojom osobností. Lenže na hlbokých obavách Boba Gilrutha bolo čosi… Mali si to premyslieť, napísať meno na papier a ten potom odovzdať v Gilruthovej kancelárii. Jeho výraz totiž vyvolal poplach.
Duch, ktorý počas tých vianočných sviatkov vládol v NASA, bol tak či tak výnimočný. Všetci pracovali s ohromným nasadením. Vianoce sa v tej honbe stali len obyčajnou hudbou v pozadí. Na byrokratických pravidlách už nezáležalo. Hocikto z projektu Mercury si mohol bez čakania dohodnúť stretnutie s hocikým iným a prediskutovať každý problém, ktorý sa práve vyskytol. Ak sa nejaký radový zamestnanec zo štrnástej platovej triedy chcel osobne stretnúť s Gilruhtom, stačilo mu cez obed počkať v jedálni a podísť k nemu, kým čakal v rade a posúval svoju tácku po rúrkach z nehrdzavejúcej ocele. Žiaden deň nebol dosť dlhý na to, aby sa stihlo urobiť všetko potrebné.
Devätnásteho januára, deň pred Kennedyho inauguráciou, si Gilruth opäť všetkých siedmich astronautov zavolal k sebe do kancelárie. Oznámil im, že to, čo im teraz povie, musí byť zachované v úplnej tajnosti. Ako všetci viete, povedal, podľa pôvodného plánu malo k výberu prvého pilota dôjsť bezprostredne pred samotným letom. Teraz však Gilruth dospel k záveru, že hlavný pilot by počas posledných týždňov pred letom mal mať maximálny prístup k procedurálnemu prístroju a ostatným tréningovým zariadeniam. Preto padlo rozhodnutie o tom, kto bude hlavným pilotom prvého letu a ktorí dvaja muži budú záložnými pilotmi. Médiá sa mená všetkých troch v adekvátnej chvíli dozvedia, ale skutočnosť, že jeden z nich bol vybraný za hlavného pilota, bude ponechaná v tajnosti. Médiá aj verejnosť sa dozvedia len to, že to bude niekto z tejto trojice. Všetci traja absolvujú rovnaký výcvik, takže to bude navonok pôsobiť tak, že stále platí pôvodný plán, a hlavný pilot bude zároveň ušetrený záujmu verejnosti, ktorý by naňho inak doliehal.
Bolo to veľmi zložité rozhodnutie, povedal, pretože všetci siedmi si úlohy plnili s veľkou oddanosťou, a on sám nepochybuje o tom, že každý z nich by bol vhodným pilotom prvého letu. Nevyhnutne však bolo potrebné dospieť k rozhodnutiu. No a na základe tohto rozhodnutia bude hlavným pilotom… Alan Shepard. Záložnými pilotmi budú John Glenn a Gus Grissom.
Jeho slová zasiahli Glenna ako blesk. Okamžite si uvedomil príčiny a dôsledky, ako aj to, čo z nich vyplýva, a bol v šoku. Al uprene hľadel do podlahy. Potom zdvihol pohľad ku Glennovi a ostatným a s rozžiarenými očami odolával pokušeniu nasadiť víťazoslávny výraz. Veď predsa zvíťazil! Bolo to neuveriteľné, a predsa to bola pravda! Glenn vedel, čo sa od neho očakáva, a prinútil sa k tomu. Prinútil sa k úsmevu, úprimnému úsmevu človeka, ktorý skončil na druhom mieste, zablahoželal Alovi a potriasol mu rukou. Ostatní piati teraz zopakovali jeho gesto, podišli k Alovi, úprimne sa usmievali a potriasali mu rukou. Bolo to šokujúce, a predsa sa to stalo – Glenn si tým bol absolútne istý. Aby sa zbavili utrpenia týkajúceho sa výberu, kto sa posadí na špičku prvej rakety, zvolili skupinové hlasovanie! Po tom, čo on, Glenn, robil dvadsaťjeden mesiacov všetko, čo bolo v ľudských silách, len aby na Gilrutha a zvyšok vedenia urobil dojem, sa to zrazu zmenilo na súťaž obľúbenosti medzi chlapcami.
Skupinové hlasovanie! Neuveriteľné! Každý krok, ktorý Glenn urobil, sa v skupinovom hlasovaní nepochybne otočil proti nemu ako tajná zbraň. V skupinovom hlasovaní sa z neho stal kazateľ, ktorý sa počas seansy postavil ako samotný Ján Kalvín a všetkým im povedal, aby si zazipsovali nohavice a chvosty držali v suchu. To on každé ráno vstával na úsvite a ostentatívnym behaním sa snažil vrhnúť na ostatných zlé svetlo. V OPSM žil ako nejaký ranokresťanský martýr. V šialenej honbe za autami sa ako osamelý maják zdržanlivosti a sebaobetovania vozil v rozpadnutom Prinzi.
Usmiaty Al Shepard – keď o všetkom rozhodovalo skupinové hlasovanie, tak bol usmiaty Al Shepard tým najtypickejším príkladom stíhacieho frajera. Bol predsa jeho lordstvom zo základne Langley a kráľom mysu. Vyžaroval auru vychyteného pilota. Keďže sa dvadsaťjeden mesiacov prakticky vôbec nevenovali lietaniu, neexistoval spôsob, ako mohol Glenn alebo niekto iný urobiť na ostatných dojem vo vzduchu, a tak sa všetko lámalo na otázke, kto okrem neho, okrem Glenna, pobúreného svätca, sa najviac podobá na vychyteného pilota. Nebola to len obyčajná súťaž obľúbenosti, bola to kozmetická súťaž obľúbenosti. Čo iné si o tom mal myslieť? Akoby sa posledných dvadsaťjeden mesiacov výcviku vôbec neodohralo.
Teraz Glenn šoféroval naspäť domov, cez tú zakrpatenú virgínsku vidiecku krajinu a cez tie chuchvalce snehových vločiek, aby Annie oznámil tajné zlé správy. A nový prezident kričal z autorádia: „Pusťme sa spolu do objavovania hviezd…“ Shepard bude prvý! Bolo to neuveriteľné. Shepard bude… prvým človekom, ktorý vyletí do vesmíru! Preslávi sa na veky vekov! Čosi však bolo ešte neuveriteľnejšie: jemu, Johnovi Glennovi, sa po prvýkrát v kariére stalo, že sa zaradil medzi tých, na ktorých sa vykašľali.
Kapitolu, ktorú ste si práve prečítali nájdete v knihe Správna posádka.
