Wojciech Tochman patrí medzi našich najobľúbenejších poľských reportérov, a to z viacerých dôvodov. Po prvé, vyhľadáva témy, od ktorých iní žurnalisti odvracajú zrak. Po druhé, nič preňho nemá väčšiu hodnotu, ako ľudský život. A v neposlednom rade – spôsob jeho písania je fascinujúci. Niet v ňom jediného slova navyše, jeho jazyk je presný a precízny. Ako socha.
Keď čítame Tochmana, otvára sa nám celý neznámy svet. A otvárajú sa nám aj oči. Iná nie je ani jeho kniha Eli, Eli, v ktorej prenikol pod kožu neznámym Filipínam.
Slumy plné biedy a exkluzívne manilské štvrte plné Starbucksov tu žijú tesne vedľa seba. A medzi nimi je len tenká neviditeľná hranica, ktorú nikomu nenapadne prekročiť.
V rozhovore pre portál MONO.sk Wojciech Tochman o svojej knihe povedal: „Je to kniha o turistike za chudobou – novom spôsobe cestovania, keď si ľudia z našej časti sveta prenajímajú sprievodcov, aby im ukazovali biedu a chudobných ľudí tak, ako zvieratá v ZOO. Deje sa to v Manile na Filipínach, Bangkoku, ale aj v Keni, Bombaji. V angličtine by sme to mohli nazvať poorism. Ale je to aj kniha o fotografii a reportáži. Je to text o fotografovaní bez pýtania sa či dohody. Prečo v Paríži na Champs-Élysées či na Piatej Avenue v New Yorku neprídeme k žene s dieťaťom a nespravíme ich fotku bez opýtania sa a v Manile sme to schopní urobiť?“
Kto si prečíta Tochmanovu knižku Eli, Eli, začne vnímať svet a svoje miesto v ňom úplne inak. Citlivým okom zachytáva životy tých najbiednejších a rozpráva nám o nich z takej blízkosti, že ich utrpenie cítime na vlastnej koži.
Eli, Eli Wojciecha Tochmana je na jednej strane obžalobou súčasného konzumného sveta, ale zároveň je aj knihou plnou nádeje. Stačí, keď prijmeme jeho uhol pohľadu, jeho kľúč k precíteniu vzdialeného nešťastia – kritické myslenie, milosrdenstvo a otvorenosť k iným ľuďom. Pretože ľudská bieda nie je lacná atrakcia.
