Kniha Eastern Sugar vychádza z rozsiahleho výskumu Ilony Németh v oblasti produkcie cukru na Slovensku a v našom regióne, od jej počiatkov začiatkom devätnásteho storočia, kedy sa severná cukrová repa stala konkurenciou južnej cukrovej trstine, až po spoločenské dôsledky jej rýchleho poklesu v ére vrcholiacej globalizácie. Slovenská verzia vychádza 20. augusta a je prvou vydavateľskou spoluprácou Slovenskej národnej galérie a Vydavateľstva Absynt.
Čo stálo na začiatku vášho záujmu o cukrovarnícky priemysel a ako sa vôbec stalo, že takýto zdanlivo celkom cudzí svet sa dostal do hľadáčika rešpektovanej vizuálnej umelkyne?
Toto je otázka, ktorú mi položí azda každý, kto sa zaujíma o túto knihu. Aj moja mama sa ma každý deň počas celého výskumu pýtala, že čo má vlastne spoločné cukrovar s umením. Ono je to však celé veľmi logické. Pred projektom Eastern Sugar som sa venovala témam nacionalizmu a populizmu, ktoré skúmali korene oboch týchto fenoménov. A keď človek hľadá dôvody, prečo tieto veci vznikajú a neustále rastú, tak nutne narazí aj na ekonomické otázky. A tak, keď som začala hľadať cestu k tomu, ako vlastne porozprávať o ekonomických problémoch, celé sa mi to spojilo. Pochádzam totiž z mesta, v ktorom bol dlhé roky cukrovar, ktorý v roku 2006 zatvorili. Keď denno-denne jazdím do Bratislavy, prechádzam aj okolo areálu bývalého cukrovaru, ktorý je dnes už úplne prázdny. Vyvoláva to otázky: Prečo ten cukrovar zmizol? A čo sa vlastne stalo? Cukrovar je zároveň čosi, čo citeľne chýba aj v siluete nášho mesta. Keď sa teraz pozriem z okna, mala by som vidieť cukrovarský komín. A nevidím ho. Otázky cestou do Bratislavy sa pravidelne opakovali, až sa to v jednom bode stretlo s pozvaním na výstavu v KHB. Tá mala byť pôvodne retrospektívna, no keď som povedala, že retrospektíva ma v tejto chvíli nezaujíma, Nina Vrbanová, vtedajšia riaditeľka KHB, ma podporila povedala, že pokojne môžeme skúsiť aj niečo aktuálne.
Aký bol ďalší vývoj? Celý projekt sa nabalil trochu ako snehová guľa a už to zrazu nie je len o jednej výstave a knihe, ale aj o ďalších pripravovaných výstavách. Ako ste sa s projektom pohli ďalej?
Na začiatku som netušila, že tá téma bude až taká bohatá a vrstevnatá a že v sebe bude ukrývať toľké rôzne cesty, ktorými sa môžeme pohnúť. Keď v roku 2018 prišla výstava, vtedy som už vedela, že to nebude žiadna definitíva, ale že to bude len akási správa o procese: teraz sme tu, ukážeme, kde práve sme a ideme ďalej. Už vtedy mi však bolo jasné, že z toho musí byť aj kniha. Nie katalóg k výstave, ale kniha. Mala som totiž pocit, že rôzne smery, ktoré táto téma ponúka, netreba opomenúť a treba po nich ísť. Aspoň po niektorých. A spojiť sily s odborníkmi, ktorí sa v tejto sfére vyznajú. Najmä preto vznikla kniha Eastern Sugar, ktorá je nezvyčajne interdisciplinárna. Nemôžeme povedať, že je to umelecká kniha, nie je to ani fotokniha, nedá sa povedať že je to vedecká kniha. Podľa môjho názoru je to taká medziodborová kniha – a to je pre túto tému tá najlepšia forma.
Kniha je naozaj veľmi pestrá a ťažko sa hľadá to správne slovo, ktorým ju pomenovať. Skúsme možno povedať, čo môže čitateľ v knihe Eastern Sugar čakávať.
V tomto prípade vlastne ani nemožno hovoriť o pestrosti, ale skôr o rôznorodosti. Nejde totiž o rôzne odtiene jednej veci, ale o rôzne pohľady na ňu. Postupne sa vykryštalizovali aj zámery projektu; pochopiť súčasný stav spoločnosti cez prípadovú štúdiu a zároveň dostať príbeh nášho cukrovarníctva na globálnu mapu cukru. Samozrejme s prostriedkami umeleckého výskumu i našej knihy. Bolo trpkou skúsenosťou, že podobne, ako je umenie či kultúra z nášho regiónu na periférii záujmu svetových dejín, to isté platí aj pre globálny ekonomicky príbeh, alebo aj odvetvie, akým je cukrovarníctvo.
Naše cukrovarníctvo bolo ešte na začiatku dvadsiateho storočia na špičkovej úrovni a to je veľmi dôležité – musíme si uvedomiť, že niečo sme vedeli rovnako dobre alebo aj lepšie ako ostatní. S cukrom je však spojený aj príbeh kolonizácie. Keď sa rozprávam s ľuďmi z krajín, ktoré mali veľké kolónie, tak sú prekvapení, že náš príbeh cukru z 19. storočia nebol založený na kolonizačných procesoch. Tá rastlina jednak nebola dovezená, bol to náš domáci druh. Prešla, samozrejme, šľachtením pre dosiahnutie vyššieho percenta cukornatosti, napokon však v istom zmysle pomohla v industrializácii regiónu a podporila cestu od feudalizmu. Je to celkom iný príbeh ako ten o cukrovej trstine, ktorá zničila mnohé karibské ostrovy a podporilo otroctvo. V súčasnosti však môžeme hovoriť o istej neokolonizácii nášho regiónu, a preto má zmysel sledovať, ako sa tieto príbehy vyvíjali v minulosti a ako to celé môže dopadnúť.
Áno, trpký koniec mnohých cukrovarov na Slovensku hovorí tiež veľa aj o tom, čím sme sa stali a čím sa stal celý náš región. Čo nás teda môže príbeh cukru a cukrovarníctva naučiť o budúcnosti?
Stále o tom uvažujem, pretože to celé stojí na veľmi tenkom ľade. Nemecko či Francúzsko dbali na to, aby chránili domáci trh, dôležité oblasti priemyslu či ekonomiky, farmárov, výrobcov, a to aj počas nepriaznivej medzinárodnej situácie. My sme to neurobili. My sme si jednoducho počas mečiarizmu a divokých deväťdesiatych rokov nechali so sebou robiť čokoľvek. Preto nie je ani jednotný názor na to, čo sme vlastne mali urobiť. V istom zmysle sme na vine všetci; aj tí, ktorí sem prišli, aj tí, ktorí sa o to nezaujímali, aj tí, čo sa nechali korumpovať a napokon aj tí, čo dopredu tlačili len seba a svoje ego a vidinu bohatstva. Myslím si, že v našich budúcich rozhodnutiach nemôže byť cestou zatváranie sa pred svetom, to je absolútne nefunkčný model, musíme si však uvedomiť, že aj v medzinárodnej spolupráci musíme byť emancipovaní a musíme si vedieť vybalansovať podmienky. Aj keď uzatvárame zmluvy. Aj keď s niekým jednáme. Alebo keď rozmýšľame o svojej kultúre...
Áno, a práve vtedy by sa nemalo stať, že človek si nechá rozobrať celú jednu vrstvu, na ktorej do istej miery stála veľká časť spoločnosti...
Samozrejme. Spomeňme aj solivary. Nábytkársky priemysel. Mliekarne. Cukrovary sú len prípadová štúdia. Problém je omnoho širší. V istom zmysle je však príbeh cukru bohatší ako príbehy iných odvetví. Ja som napríklad tiež nevedela, že o cukre sa hovorí ako o prvej kapitalistickej komodite. Alebo ako cukor zmenil celý svet, čo všetko bolo okolo, otroctvo a podobne.
S Annalee Davis, umelkyňou z Barbadosu sme sa rozprávali o tom, že po cukrovej trstine prišiel na ostrov turistický ruch a hotelierstvo. Vo vlastnej krajine už ľudia nemajú prístup k moru, pretože všade sú hotely. Annalee pracovala na jednom projekte, ktorý ukázal, že na celom Barbadose je len päťdesiat metrov voľného prístupu na pláž. Miestni tam už zo svojich domov vôbec nevidia na more, a pritom je to ten najdôležitejší element ich života. Vymenili cukrovarníctvo za hotelierstvo, ktoré je nadnárodné a je tiež v cudzích rukách. U nás sa niečo podobné deje s automobilkami. Nevieme, čo s nimi jedného dňa bude. A nevieme ani to, či sme robili lepšie rozhodnutia a lepšie zmluvy. Ak by tento priemysel odišiel z Slovenska, to by bola megakatastrofa neporovnateľná s tým, čo spôsobil odchod cukrovarníctva.
Ako sa takýto medzinárodný knižný projekt, akým je kniha Eastern sugar, robil v čase pandémie? Doprialo to možno trochu viac priestoru tvorbe knihy, ktorá si vyžaduje istú izoláciu aj v normálnych časoch?
Pomohlo jej to i uškodilo zároveň. Ja som veľmi rada, že sme na nej pracovali práve minulý rok. Bola to taká sústredená práca a pre prípravu knihy to bolo ideálne obdobie. Mať možnosť venovať sa len jedenej veci, to bolo úplne fantastické. No čo sa týka spolupráce s inými autormi, tak tam sa to ukázalo naplno. Niektorí skrátka tú pandémiu nezvládali. Hoci aj chceli písať, v tejto situácii to nedokázali. A tak sme niekoľkých potenciálnych autorov stratili, prípadne sme na ich texty čakali o čosi dlhšie. Museli sme to akceptovať. A tak sme popri práci začali trochu inak vnímať aj čas. Ukázalo sa, že na všetko máme dostatok času a podstatné je iba to, že knihu treba urobiť naozaj dobre. Ak to bude trvať o mesiac dlhšie, tak čo sa stane? Nič. Ten pohľad na to, či sa treba do takej miery ponáhľať, to sa mi zdá veľmi dôležité.
Zhováral sa Ján Púček
