Päť otázok pre reportérku a spisovateľku Irenu Brežnú, autorku knihy Vlčice zo Sernovodska
- Ako vnímate, že vaša kniha Vlčice zo Sernovodska vychádza po slovensky dvadsať rokov po jej pôvodnom nemeckom vydaní? Sú to texty, ktoré máme vnímať ako historiografické, alebo v nich treba hľadať univerzálnejšie a nadčasové témy?
Sú to literárne reportáže, eseje a portréty – vždy literárne stvárnené, takže sú to univerzálne témy. Texty sa síce týkajú Čečenska, no je to zároveň výpoveď o hocijakej vojne, o tom, čo vojna robí s ľuďmi. A nielen s ľuďmi, ale aj s celými krajinami. V prvej knihe vydanej po nemecky boli texty len z prvej rusko-čečenskej vojny, v slovenčine vychádza rozšírená zbierka o texty až po rok 2012.
- Titul knihy Vlčice zo Sernovodska nie je náhodný – a najmä nie ten ženský rod. V centre vášho záujmu totiž stoja čečenské ženy. Sú to na jednej strane predstaviteľky čečenskej opozície, ale na druhej aj celkom obyčajné ženy, ktoré na seba museli počas vojen prebrať aj veľkú časť „mužských“ úloh. Zaujímalo by ma, ako vnímate pôsobenie žien v prostrediach, ktoré sú historicky definované zväčša ako čisto „mužské“.
Je to naozaj tak, že žena preberá vo vojne aj mužské úlohy. Sama som videla Čečenky, ktoré robili všetko, pretože ich muži boli buď mŕtvi, alebo uväznení v takzvaných „filtračných táboroch“, kde boli systematicky mučení, prípadne sa stiahli do hôr a bojovali. Nebolo to pre ženy ľahké, mali na starosti starých ľudí i deti, ktoré museli uživiť. Boli na úteku alebo v neustálom nebezpečenstve. Videla som v čečenských ženách ich silu, neboli to len vojnové obete, a tak som ich aj opísala – ako ľudí s veľkou dôstojnosťou, silou a so zmyslom pre humor. My sme sa vo vojne aj veľa smiali, čo je určite istá ochranná reakcia, ktorou si človek odbúrava stres. Bol to pre mňa nielen strašne smutný zážitok, ale videla som vo vojne aj to, ako človek dokáže viac, než si o sebe myslí.
- Vaše texty vychádzali pravidelne v nemecky písaných médiách či už v Nemecku alebo vo Švajčiarsku. Vlčice zo Sernovodska je teda zbierka reportážnych textov, ktorá bola zostavená z novinových textov pre potreby knižného vydania. Zaujímalo by ma, ako vnímate úlohu médií v súvislosti s vojnovými konfliktami v krajinách, ktoré sa na titulných stránkach novín zvyčajne neobjavujú?
Je to tak, že keď je vojna ešte niečím novým, tak médiá tam, samozrejme, sú. Kde sú mŕtvoly, tam je aj televízia. Potom, keď už tam mŕtvoly nie sú, keď vládne hlad, a ľudia zomierajú nie pod bombami, ale od chorôb, čo sú tiež následky vojny, tak vtedy sú už tieto oblasti mimo záujmu médií. A keď sa to nemedializuje, tak väčšinou ani neprichádza pomoc. Médiá majú v tomto smere veľkú zodpovednosť.
- Čečensku ste sa venovali viac ako dvadsať rokov a venujete sa mu stále nielen ako reportérka, ale aj ako humanitárna pracovníčka. Zaujímalo by ma, čo bolo úplne na začiatku tohto vášho záujmu, aký bol ten prvý silný impulz?
Keď som v decembri 1994 videla ruské tanky, ktoré sa valili do Grozného, videla som nenásilný odpor – ženy, ktoré sa držali za ruky a snažili sa tie tanky zastaviť. Bol tam aj ozbrojený odpor, Čečeni sa bránili. Chcela som za nimi ísť, ja sama som sa nemohla brániť ako osemnásťročná proti okupantským tankom v roku 1968 a veľmi mi to chýbalo, cítila som sa ukrátená o svoje právo na odpor. Možno je to jeden z dôvodov, prečo som ponúkla reportáž o čečenských ženách zürišskému časopisu, prečo som chcela byť s ľuďmi, ktorí sa bránia. A stretla som tam ľudsko-právne aktivistky, obyčajné ženy, ktoré pri vypuknutí vojny ani nevedeli, čo je to ľudsko-právna aktivita. A tu začali organizovať mierové pochody, filmovať zverstvá a svoje videá dávali novinárom. Písala som o nich a pomáhala im nielen finančne na ich projekty ale pozývala som ich aj na Západ. Chodili sme za politikmi a robili vystúpenia, ľudia ich zdesene počúvali a mobilizovali sa. Mnohé sme uskutočnili, ale ukončiť vojnu sa nám nepodarilo.
- Vaša kniha vychádza v edícii Prekliati reportéri Vydavateľstva Absynt a vychádza popri knihách zvučných mien reportáže, najmä tej poľskej, či už Ryszard Kapuściński, Wojciech Jagielski, Lydia Ostałowska, alebo s knihami Svetlany Alexijevič či Martina Pollacka. Aký je to pre vás pocit publikovať v tejto edícii?
Som z Absyntu nadšená. Je skvelé, aké knihy vydávajú. Samu seba nedefinujem až tak ako spisovateľku, vidím svoju tvorbu na pomedzí žurnalistiky a literatúry. A práve toto vydavateľstvo, ktoré si literárnu reportáž cení a vydáva ju, napríklad takého úžasného autora ako bol Kapuściński, a tento žáner chce presadiť na Slovensku, to je pre mňa veľké šťastie.
Zhováral sa Ján Púček
