Keď píšem tieto slová, ďalší mesiac prebieha krutá vojna, ktorú Rusko rozpútalo proti Ukrajine. Bohužiaľ, z tohto dôvodu je kniha, ktorú držíte v rukách, mimoriadne aktuálna. Aby som ju napísal, prešiel som krížom-krážom Rusko, Ukrajinu a ďalšie niekdajšie sovietske republiky. Rozprával som sa s kuchármi z Kremľa, napríklad s Viktorom Beľajevom, ktorý bol riaditeľom všetkých kremeľských kuchýň, ale potom, ako sa dostal k moci Vladimir Putin, dostal rozsiahly infarkt a musel sa tejto práce vzdať. Rozprával som sa s kuchármi z vojen, s kuchárkami z Černobyľa, ale aj s ľuďmi, čo si pamätajú hladomor, o ktorý sa pričinil Stalin.
Dnes by napísanie takejto knihy nebolo možné: nevpustili by ma ani do Ruska, ani Bieloruska. A ak by ma aj vpustili, tak jedine preto, aby ma mohli uväzniť za veci, o ktorých sa v tejto knihe dočítate – už počas práce na nej som sa musel niekoľkokrát vykrúcať pred políciou a vypočúvala ma aj ruská štátna bezpečnosť. Podarilo sa mi ju dokončiť len preto, lebo nikomu v krajine Vladimira Putina nešlo do hlavy, že prostredníctvom kuchyne sa dajú tak spoľahlivo odhaliť mechanizmy moci.
Dá sa to, som si tým istý. Podobne ako som si istý, že aj dnes sa kuchári obidvoch bojujúcich strán šplhajú do výšin kreativity, aby naplnili žalúdky, ktoré im zverili do opatery.
Takou kuchárkou je napríklad Natalia Babeuš, tridsaťpäťročná žena z Mariupola s príjemným teplým úsmevom. Do vojny pracovala ako strojníčka kotla vysokého napätia v závode Azovstaľ. Keď sa začala vojna a Rusi sa priblížili k centru jej mesta, presťahovala sa s manželom do Azovstaľu: miesta, kde obaja pracovali a ktoré, ako sa na závod vyrábajúci oceľ patrilo, malo stovky podzemných chodieb a krytov, kde bolo jednoduchšie schovať sa. Babeušovci sa dostali do jedného z podzemných bunkrov, kde sa skrývalo 40 osôb, z toho osem detí. Najmladšie malo dva roky.
Z Natalie sa tam rýchlo stala kuchárka. Varila pre všetkých štyridsiatich na primitívnej peci, v napoly prepálenom hrnci. Iný nemala.
Natalia robila v Azovstale niečo, čo prirodzene robia kuchári – aj v tejto knihe, aj na celom svete. Dvíhala morálku. Žartovala. Pobádala ľudí, aby jej pomáhali. Napokon – keď niekde našla listy papiera a pastelky, organizovala pre deti súťaže v kreslení. Pomáhala ľuďom prejsť cez peklo obkľúčenia. Keď najmladšie deti neboli schopné zapamätať si jej meno, povedala im, nech ju volajú Teta polievka. A tak si ju zapamätali: Teta polievka z továrne Azovstaľ.
Babeušovcom sa podarilo evakuovať len niekoľko dní predtým, ako sa obrancovia Azovstaľu – na odporučenie ukrajinského prezidenta a šéfa štábu – vzdali. Natália s manželom strávili pod zemou viac ako dva mesiace. Videli za ten čas smrť mnohých svojich kolegov z predvojnových čias. Natalia sa dodnes pri rozhovoroch s novinármi rozplače. A čuduje sa, keď sa jej niekto spýta na recept. Veď akéže predpisy v podzemnom bunkri v Azovstale? Jeden, maximálne dva kúsky duseného mäsa – tušonky – v konzerve, doplnené tridsiatimi litrami vody. Toľko mali k dispozícii na jedenie v závode obkľúčenom Rusmi, a tak tam boli všetci chronicky hladní. Vodu na varenie odoberala Natália z priemyselných nádrží. Každý deň, každá sekunda mohli byť ich posledné.
Ľudia, ktorým sa odtiaľ podarilo dostať, mali rôzne želania spojené s jedlom. Niekto mal chuť na pizzu, ktosi iný na sushi. Ďalší sníval trebárs o šťavnatom steaku.
Prvé, čo zjedla Natalia Babeuš, kuchárka z Azovstaľu, bol krajec chleba s maslom. Celkom ako hrdinky z kapitoly o hladomore, pre ktoré dodnes neexistuje väčšia pochúťka ako obyčajný chlieb.
Nemenia sa teda chute ľudí, ktorí prešli peklom, nemení sa ani politika Ruska; krajiny, ktorá buduje svoju moc nožom, naberačkou, vidličkou a... hladom. Vo chvíli, keď píšem tieto slová, sa Vladimir Putin pokúša tlačiť na svet, aby mu dal vo vojne s Ukrajinou voľnú ruku, a hrozí, že inak nedovolí ukrajinským lodiam s obilím vyplávať z prístavov. Ak sa tak stane, mnohým krajinám Afriky a Blízkeho východu hrozí hlad. Rusko celkom vedome vydiera svet: buď nám pôjdete poruke, alebo budete hladovať a potom – politické krízy a revoltu v desiatkach krajín. Táto kniha vysvetľuje, prečo práve v Rusku mohli prísť na takýto diabolský nápad.
Ale je tu svetielko nádeje. Našťastie, z tejto knihy sa dozviete aj to, že Rusom po viacerých „bratských intervenciách“ – Vladimir Putin nikdy neoznačí vojnu s Ukrajinou za vojnu, stále hovorí o „bratskej pomoci“ – padajú z očí propagandistické klapky. Dobrým príkladom je mama Nina, kuchárka, o ktorej si prečítate v kapitole o vojne v Afganistane. Až na vojne mama Nina pochopila, že politici ju klamú. Jej príbeh je úvahou nad stratou ilúzií o vládnej moci. To, čo pochopila ona, pochopili vtedy milióny obyvateľov krajiny sovietov.
Som presvedčený, že takto to bude aj tentoraz. Vladimir Putin urobil veľkú chybu, keď napadol Ukrajinu. Chybu, ktorá ho môže stáť stratu moci a možno dokonca aj život. V Rusku oddávna diktátorov nezvrháva ulica, ale palácové kliky, v ktorých sú zaangažovaní ľudia zo služobníctva – ochrankári, kuchári, šoféri. Možnože kuchár, ktorý mu do polievky pridá zopár kvapiek jedu, už dnes pracuje v Kremli.
Dúfam, že raz budem mať príležitosť spýtať sa ho na recept na tú polievku.
Ak sa ti ukážka páčila, celú knihu si môžeš zakúpiť tu.
