Recenziu napísal etnológ a jaskyniar Peter Laučík pre Spravodaj Slovenskej speleologickej spoločnosti
Aj keď sa to môže sa to zdať nepravdepodobné, dobré čítanie sa z času na čas objaví aj v slovenčine. Stalo sa v roku 2021, kedy vo Vydavateľstve Absynt vyšla kniha Podzemie od britského spisovateľa Roberta Macfarlana. Britský denník The Guardian radí Macfarlanove knihy k stovke najdôležitejších titulov, ktoré je hodno poznať. Ako sa zdá, autor cestuje, chodí a píše. O horách, krajinách, miestach, ľuďoch a o jazyku. Kniha Podzemie je výsledkom krátkych aj dlhodobých potuliek po zaujímavých podzemných lokalitách prevažne v Európe, ale aj inde vo svete. Netvári sa ako monografia ani nemá ambície podať vyčerpávajúci obraz alebo vedeckú systematizáciu podzemia. Autor nás berie na prehliadku viac či menej „dutých krajín“. Nerozlišuje krasové a nekrasové podzemie ani to, či ide o podzemie človeku prístupné alebo neprístupné, pretože všetky podzemné ríše sú v podstate neľudské. Azda chce v prvom rade zdieľať údiv nad spôsobom, akým sú rôzne podzemné miesta separovanou realitou, pre svet na povrchu zároveň blízkou i vzdialenou. Vo viacerých kapitolách sa kniha úzko dotýka priamo jaskýň a jaskyniarstva, a aj toho, čo by sa dalo nazvať ich „kultúrnou dimenziou“. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim stručne opísať, o čom kniha Podzemie zhruba je, hoc hneď na začiatok treba povedať, že je o všeličom možnom, a jej stavba sa podobá reálnej jaskyni: popri hlavnom ťahu obsahuje aj množstvo bočných vetiev, drobných tematických odbočení, slepých výklenkov, ale i veľkolepých výhľadov.
Kľúčovým pojmom knihy je tzv. hlboký čas. Jaskyniari a geológovia ho veľmi dobre poznajú, počítajú jeho vrstvy v kamenných kalendároch vápenca, pracujú s ním v úvahách o miliónoch a stovkách miliónov rokov. Z perspektívy hlbokého času bude aj naša civilizácia len nepatrnou vrstvičkou asfaltu, cementu, skla, plastu a oxidov kovov, inde len dusíka z hnojív – v masívnej vrstve sedimentov, ktoré ju za milióny rokov pohltia. Hlboký čas však nie je len obyčajným geologickým časom, ktorý s nami nepočíta. Sme jeho súčasťou. Vyžaduje našu účasť minimálne tým, že budí spomínaný údiv. V hlbokom čase sa dá čerpať nebezpečná útecha pre ľahostajnosť, pretože na ničom tak efemérnom ako je „tento svet“ v skutočnosti nezáleží. Myslieť v intenciách hlbokého času by však mohlo byť aj prostriedkom k dosiahnutiu úplného opaku ľahostajnosti. Na vyburcovanie činnosti, aby sme neutekali od problematickej prítomnosti, ale skôr si ju predstavili nanovo; zrušiť jej nenásytnosti a besy staršími, pomalšími príbehmi tvorenia a ničenia. Uvedomenie si hlbokého času nám môže v najlepšom prípade pomôcť vidieť samých seba ako súčasť siete daru, dedičstva a odkazu, ktorá sa napína cez milióny rokov, čo už prešli a milióny rokov, čo ešte len prídu (str. 21).
Putovanie hlbokým časom začína brisknou tanatologickou úvahou o vápenci a smrti: zo striktne geologického hľadiska je vápenec cintorínom odumretých organizmov (str. 35). A vskutku, podzemie vo forme hrobu je v našej civilizácii asi najbežnejšie. Je pozoruhodné, že v niektorých jazykoch, popri hebrejčine napríklad aj v latinčine, súvisí pojem pre označenie zeme s pojmom pre označenie človeka (homo – humus). Pochovávať je ľudské, humando humanum est. Jaskyňa ako hrob v sebe nesie archetypálny obraz podsvetia. Popri početných archeologických dôkazoch spomeňme hrob jaskyniara Marcela Loubensa vo francúzskej priepasti Pierre-Saint-Martin po nehode v roku 1952, alebo udalosti z marca roku 1959, kedy sa pri prieskume anglickej jaskyne Peak Cavern zasekol Oskar Moss v úzkej vertikálnej štrbine. Ani po viacdňovom záchranárskom úsilí sa ho nepodarilo oslobodiť. Štrbinu s jeho mŕtvolou v jaskyni napokon zabetónovali. Tomu sa vraví „splynúť so skalou“.
Podzemné cesty pokračujú šialenou jazdou na starom aute bez strechy a bez dverí k podzemným priestorom s detektorom neutrín hlboko pod starými vyťaženými baňami na kamennú soľ a potaš na pobreží Yorkshire. Podzemné bludisko týchto starých baní má dĺžku takmer tisíc kilometrov. Štôlne sú 3,8 metra vysoké a 8 metrov široké, vedú úklonom hlboko pod oceán do vrstiev permu.
Ďalším podivuhodným typom neviditeľného podzemia je podzemie lesa, podrast, a najmä široko rozvetvená podzemná sieť húb, ktoré nám autor predstavuje spolu so známym mykológom Merlinom Shledrakeom. Huby tvoria nielen samostatnú ríšu života na zemi, ale – ako sa ukazuje – ovládajú zvláštne a rafinované stratégie prežitia, ktoré majú zásadný vplyv na celé komplexy prírodných procesov na povrchu. Sú huby nevedomím sveta? Sú ich vlákna predobrazom komunikačnej siete internetu? Svet lišajníkov a húb je nenapraviteľne plurálny. Svojou všadeprítomnosťou, ale aj nezastupiteľnými funkciami užitočnými pre iné druhy, spochybňujú naše poňatie individuality a jednotlivcov v prírode. Nie je ľahké povedať, kde jedna huba začína a druhá končí, kedy jedna umiera a iná sa rodí. Huby predstavujú najväčšie známe organizmy na zemi. V podzemí listnatých lesov oregonských Modrých hôr žije napríklad druh podpňovky, ktorej mycélium má v najširšom bode štyridsať kilometrov a pokrýva celkovú plochu viac než desať kilometrov štvorcových. Jej vek sa odhaduje od 1900 až 8560 rokov (str. 94). My ľudia z týchto neobyčajných organizmov často vnímame len nad zem vyčnievajúce plodnice niektorých druhov. Z perspektívy Stopárovho sprievodcu galaxiou je možná aj úvaha, že konečným cieľom a zmyslom evolúcie života na tejto planéte nemusí byť nutne práve ľudstvo. Ktovie, či so svojou pyšnou vedecko-technickou civilizáciou nie sme len prostriedkom pre niečo úplne iné, než si dokážeme predstaviť. V tom prípade má zmysel aj naša slepota.
Exkurzia podzemím pokračuje návštevou „neviditeľného mesta“ pod Parížom. Parížske podzemie s dĺžkou viac než 300 km vznikalo od staroveku ako sústava štôlní, kde sa ťažil vápenec. Neskôr, v 18. storočí sem v rámci likvidácie cintorínov premiestnili kosti vyše piatich miliónov ľudí. Robotníci ukladali kosti na hromady a do viac-menej štylizovaných galérií, lebky s očnými otvormi smerom von. Čo je zaujímavé, že napriek zákazom a snahám o zneprístupnenie parížskych katakomb, sa v meste (popri špecializovaných policajných jednotkách) už počas 20. storočia vyformovali celé podzemné subkultúry. Komunity „katafilov“ sú sociálne skupiny, pre príslušníkov ktorých sa katakomby stali štýlom života. Majú vlastné etické zásady a budujú vlastný systém poznania a geografie tohto „paralelného“ podzemného Paríža. Aj títo chodia kopať závaly, kde-tu umiestnia orientačnú ceduľu, niekde pribudne maľba na stene alebo iné umelecké dielo. Anarchistický teoretik Hakim Bey nazval podzemie „dočasnou autonómnou zónou“, priestorom, kde možno prijať iné spôsoby bytia neobmedzené štruktúrou vzťahov utváranou na povrchu (str. 130). Áno, je pravda, že podzemie vie byť bezbolestným útočiskom aj veľmi pomýlených ľudí, keďže tu niet oponentov. Tiež je pravda, že komplexnosť podzemia veľkomiest dosiahla v súčasnosti také rozmery, že na ich prieskum už jeden život nestačí. Podobné zaujímavé historické podzemie ako v Paríži je vraj i pod ukrajinskou Odesou.
Nasledujú jaskyniarske potulky s potápačmi po krasových územiach severného Talianska rozsiahlymi podzemnými ponornými systémami s obrovskými sieňami, ale aj svätyňami dávnych mithraistických mystérií. Zaujímavé sú úvahy o jazyku jaskyniarstva. Podobne ako horolezci, aj jaskyniari často opisujú svoje zážitky slovami extázy a transcendecie. Jaskyniarsky jazyk „slepé chodby, koncové sifóny, závaly...“ aj toponymá, sa nezasvätením môžu javiť ako čosi mýtické.
Mnohé priepasti, závrty, jaskyne a banské šachty na taliansko-slovinskom pohraničí, naprieč vápencovými oblasťami Julského Benátska a Istrie, sú smutnými pamätníkmi vojnových udalostí. Stali sa masovými hrobmi s hrubými vrstvami ľudských kostier. Sú následkami početných individuálnych aj skupinových popráv, ktoré na sebe navzájom vykonávali komunistickí partizáni a fašistické milície. Tieto udalosti sú známe ako foibe masakre. Foibe v miestnej reči znamená závrt alebo hlbokú krasovú jamu. Od leta 1942 začali talianske úrady v snahe čeliť rastúcej partizánskej hrozbe vytvárať vlastné „protikomunistické“ milície z radov etnických Slovincov, najprv pod názvom Biela garda a potom – pod nacistickým vedením – slovinská domobrana. V lesoch a dolinách Krasu sa rozvinula krutá občianska vojna, ktorá sa rozdeľovala najmä po fašisticko-komunistických názorových líniách, no rozdúchavala aj nepriateľstvo medzi partizánmi a katolíckymi aktivistami v Slovinsku. Nacionalizmus, náboženstvo a pomsta sa desivo preplietali. Začalo sa rozsiahle odvetné zabíjanie, ktorého cieľom bolo tak civilné obyvateľstvo, ako aj bojovníci druhej strany (str. 202). Juhoslovanskí komunistickí lídri vytrvalo popierali dôkazy o existencii komunistických zverstiev a radšej zdôrazňovali utrpenia, ktoré zažili Slovania pod fašistickým jarmom (str. 203). V jednej šachte bolo pod vrstvou mladšieho odpadu lokalizovaných až 500 kubických metrov ľudských tiel. Systematické jaskyniarstvo tu teda nesie špecifické kontexty týkajúce sa nedávnej pamäte a „kultúrneho znečistenia“ podzemia. Viaceré lokality sú tabu. Odhaduje sa, že z rokov 1942– 1945 sa v miestnych priepastiach nachádza okolo 5000 obetí. Ale vieme, že druhou svetovou vojnou reťaz násilia (ani jeho následkov v balkánskych jaskyniach) na Balkáne neskončila. Vojnové foibe v súčasnosti slúžia ako aktívne nástroje na podnecovanie politického napätia medzi pravicou a ľavicou. Aj keď ide v podstate o obyčajné jaskyne, sú zlovestnejšie než päťdesiat rokov horiace „dvere do pekla“, ktoré vznikli pri ťažbe plynu prepadnutím vrtnej súpravy v púšti Karakum v Turkménsku.
V druhej polovici text mierne „uberá plyn“ v poetických kapitolách. Ocitáme sa v takmer hmatateľnom severskom šerosvite pri menej známych pravekých maľbách v jaskyniach na súostroví Lofoty v Severnom Nórsku. Tu sa pretína morský svet s pevninou, dávna minulosť s neistou prítomnosťou. Azda sa aj v týchto jaskyniach konali sámske prechodové rituály, individuálne prielomy do iných stavov a svetov. Za dôležité a podnetné považujem opäť úvahy o čase a percepcii času v podzemí. Akoby tu splývalo tisícročie a sekunda, okamih prítomnosti – tu a teraz. Putovanie podzemím Nórska pomaly prechádza k podmorskému svetu a k nórskym rybárom. Zreteľný je tu konflikt medzi tradičným rybolovom a postupujúcou podmorskou ťažbou ropy, ktorá zo všetkých substancií najviac premazáva nórsku ekonomiku. Jednoduchá modlitba nórskeho rybára nad chytenou rybou: „Kurva! Ani nevieme, aké máme štastie!“ – je geniálna a univerzálna zároveň. Objavuje sa tu aj zaujímavý termín „solastalgia“ ktorý označuje smútok z premien domáceho prostredia postupujúcim územným rozvojom, ktoré dobre poznáme aj u nás.
Následne sa ocitáme pri tečúcich a topiacich sa ľadovcoch v Grónsku. Spolu s vedcami tu podstupujeme vŕtanie do vrstiev eemského interglaciálu 130000 rokov dozadu. Vtedy, počas teplého obdobia, došlo k topeniu grónskeho ľadovca, presne ako je tomu dnes. Ľad je dôležitým archívom klimatických zmien a médiom hlbokého času, a podobne ako skala, je vecou tak trochu mimo nášho chápania.
Knihu uzatvára kapitola venovaná úplne inému problému podzemia. A síce, akým spôsobom naprieč hlbokým časom komunikovať s ľuďmi potenciálnych budúcich civilizácií, aby trebárs ani o 100000 rokov neotvárali podzemnú skládku vyhoreného jadrového paliva, ktorá sa ako veľká hrobka nachádza na fínskom ostrove Olkiluoto. Úložisko vyhoreného jadrového paliva pod vrstvami skaly, 10 m betónovým sarkofágom a horou zeminy vracia tému podzemia paradoxne späť na „mytologický počiatok“, k fínskemu eposu Kalevala. V ňom polobožský hrdina Väinämöinen dostane úlohu zostúpiť do podzemia, no zároveň dostáva varovanie, aby odtiaľ nič nevynášal, pretože by to prinieslo obyvateľom zeme veľkú bolesť... Je fascinujúce, ako sa najmodernejšie „veľké témy“ rady vracajú k čomusi veľmi archaickému až prvotnému. Podobne ako pri západobalkánskej foibe, aj pri jadrovom odpade zaznieva myšlienka, že problém nie je ani tak v tom, že veci sa pochovajú hlboko vo vrstvách – ale skôr v tom, že tam pretrvajú...
Kniha Podzemie evidentne presahuje klasické jaskyniarske témy, no podľa môjho názoru má čo ponúknuť aj jaskyniarom. I keď sa často obracia k dávnej minulosti a predkom, kladie viaceré dobré otázky prítomnosti, napríklad či my sami sme dobrí predkovia? Napriek tomu (alebo vďaka tomu), že nie je vedeckou monografiou, ale skôr intímnym popisom prirodzených konvergencií miest a ľudí, bola pre mňa veľmi príjemným prekvapením. Z času na čas je dobré si pripomínať, že v podzemí sa nachádzajú aj kvality, ktoré sa nedajú počítať na vedrá. Podľa môjho názoru, kto po knihe Podzemie siahne, určite neoľutuje. Popri tom, že sa vysoko pravdepodobne dozvie aj niečo nové, celkovo skultivuje svoj pohľad na podzemie.
Recenziu uverejňujeme s láskavým súhlasom autora i redakcie Spravodaja Slovenskej speleologickej spoločnosti, kde bola publikovaná po prvý raz.
