Nikto z nich nezačal písať preto, aby stvoril čosi ako „novú“ alebo dokonca „vyššiu“ žurnalistiku. Ich túžbou nebolo dostať sa nasilu do dejín. Robili svoju prácu. A robili ju najlepšie ako vedeli. A azda aj ako to cítili.
Žáner „New Journalism“ sa vyvinul na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia na stránkach amerických časopisov ako Harper´s, Esquire, The New Yorker, The Atlantic Monthly či Rolling Stone a jeho hlavným znakom bolo to, že literatúra presiakla do žurnalistiky a na stránkach periodík sa objavili texty písané na tú dobu pomerne netradičnými novinárskymi postupmi.
Americký spisovateľ a novinár Tom Wolfe, ktorý bol akýmsi nepasovaným hovorcom prúdu „New Journalism“, sa s novým spôsobom písania prvý raz stretol v roku 1962 na stránkach magazínu Esquire, kde si prečítal článok o profesionálnom boxerovi Joeovi Louisovi od Gaya Taleseho: „Vôbec to nebolo ako novinový článok. Bolo to ako poviedka. Začínalo sa to scénou, intímnou konfrontáciou medzi Lousiom a jeho treťou ženou...“ napísal Wolfe v roku 1970.
Táto Wolfova veta sa vlastne dá použiť na charakterizovanie celého amerického prúdu „novej“ žurnalistiky. Vôbec to nie sú články, vôbec to nie sú reportáže... Sú to poviedky a romány, ktoré sú založené na skutočných udalostiach, no využívajú prostriedky, ktoré boli dovtedy výhradným vlastníctvom takzvanej „krásnej“ literatúry.
Termín „New Journalism“ uviedol do literárnovedného názvoslovia práve Tom Wolfe. A okrem seba a svojich prác sem v roku 1973 zaradil aj niekoľko ďalších mien, ktoré sú dnes už legendami. Veď uznajte sami, okrem Toma Wolfa sem patria Truman Capote, Joan Didion, Hunter J. Thompson, Norman Mailer. Zoznam by mohol byť omnoho dlhší, no aj tieto mená postačia pre krátky blog, ktorý by mal byť úvodom k jednému nesmierne zaujímavému literárnemu vesmíru.
Texty autorov a autoriek zaradených do prúdu „New Journalism“ prirodzene nezostali len vo vyhlásených periodikách, ale dočkali sa aj knižného spracovania. Jednou z prvých slávnych literárno-reportážnych kníh, ktorá vzišla z podhubia „New Journalism“ bola kniha Chladnokrvne od amerického spisovateľa Trumana Capoteho. Rozpráva v nej o štvornásobnej vražde z roku 1959, ktorá premenila americký sen na nočnú moru. Tento hrozný zločin sa stal námetom pre jednu z najslávnejších literárnych reportáží na svete. Capote rozpráva o beštiálnom zločine, ktorý v roku 1959 otriasol Spojenými štátmi. Stalo sa to v zapadnutej dedinke Holcomb v Kansase, kde dvaja muži, Smith a Hickock, zavraždili farmára s manželkou a dvomi malými deťmi. Capote sa zaoberá analýzou motívov oboch vrahov, rekonštruuje priebeh vraždy i následné vyšetrovanie. Dokumentaristický prístup, opierajúci sa o rozsiahly zber autentického materiálu sa prelína s prozaickým majstrovstvom velikána svetovej literatúry.
V Absynte máme slabosť na dobré reportáže, ktoré sa intenzívne prelínajú s literatúrou. Myslíme si, že knihy, ktoré si razia svoju cestu týmto smerom právom patria medzi tie najlepšie beletristické diela. Keď sa pozriete na naše portfólio, nájdete v ňom množstvo autorov a autoriek, o ktorých by Tom Wolfe povedal, že ich texty nie sú ako novinové články, no skôr pripomínajú poviedky, či romány.
Hranice sú na to, aby sa prekračovali. A my s veľkým zadosťučinením sledujeme, ako reportáže čoraz častejšie prenikajú do salónu „krásnej literatúry“. Pretože tam bezpochyby patria.
