Rozhovor s Kristínou Karabovou, prekladateľkou dvoch kníh laureátky Nobelovej ceny Svetlany Alexijevič.
Prekladala si dve knihy vlaňajšej nobelistky Svetlany Alexijevič. Vstupovala ti pri práci nejakým spôsobom pod prsty aj Nobelova cena, alebo si k textu pristupovala bez nejakého prehnaného rešpektu?
Svetlanu Alexijevič som začala čítať, a vlastne i prekladať pred tým, než dostala Nobelovu cenu, takže keď sa to udialo, bola to zvláštna chvíľa. V tom čase som už mala prvú tretinu Časov zo second-handu za sebou, sledovala som vyhlasovanie cien naživo a prišlo mi niekoľko gratulačných esemesiek, akoby som cenu bola vyhrala ja. Ale k veci, Nobelovka bolo iba dodatočné ocenenie spisovateľkinej tvorby, kvalitnej a silnej, čo samo osebe vzbudzovalo rešpekt, preto som k textu pristupovala ako ku kvalitnému a silnému textu, ktorý si v dôsledku Nobelovky pravdepodobne prečíta viac ľudí.
Zinkoví chlapci – sovietska intervencia do Afganistanu a Časy zo second-handu – rozpad sovietskeho impéria. Z oboch kníh sa ozývajú častokrát zúfalé ľudské hlasy. Aký to bol čas z akéhosi ľudského hľadiska, ktorý si pri preklade strávila? Zmenili ťa nejako tieto dve knihy?
Úprimne? Bol to rok prevažne osamelej práce, vznášajúci sa v opare absurdity, najmä kvôli sledovaniu súčasného diania na východ od Slovenska. Nebudem tajiť, že som nad ľudskými príbehmi neplakala. „Časy“ mi pomohli (ne)pochopiť správanie sa človeka v extrémnych situáciách a ľudskú tendenciu k slepému podriaďovaniu sa autoritám. Utvrdili ma v tom, že neexistujú jednoduché riešenia, že svet je rôznorodý a zložitý, čo treba mať na mysli pri uvádzaní akéhokoľvek politického projektu do praxe, ale aj pri bežnej medziľudskej komunikácii. Uvedomila som si, aká dôležitá je pamäť o prežitom a to, že by sme mali vyvinúť ako ľudstvo čo najväčšie úsilie tú pamäť zachovať a, ako vraví jedno ruské úslovie, nestúpať stále na tie isté hrable.
Svetlana Alexijevič je pri práci vytrvalá a trpezlivá. Sú to dokumentárne knihy, no jej rukopis je nenapodobiteľný. Čo je ti blízke na spôsobe jej práce?
V prvom rade špecifický talent zhovárať sa s ľuďmi, aby ti dokázali ukázať aj ich najskrytejšie zákutia duše. A tiež akási silná výpoveď o jej láske k životu, „malým“ ľuďom a ľudskosti a jej odpore voči moci, násiliu a imperializmu. Tvorí základ jej autorskej koncepcie, cítiť ju v riadkoch aj medzi nimi, a to je aj odpoveď na tvoju otázku.
Mala si pri preklade týchto dvoch kníh nejaké výrazné komplikácie? Ktorá z nich bola pre teba zložitejšia?
Alexijevič pracuje v prvom rade s polyfóniou, čo znamená, že necháva hovoriť ostatných. Znamená to, že ako prekladateľka som nemala dočinenia s akýmsi jednotným štýlom, ale s mnohými štylistikami jednotlivých rozprávačiek a rozprávačov. Kľúčovým preto bolo akosi trafiť sa do ich individuálneho tónu, rytmu a idiolektu. Ďalším výraznejším úskalím bolo obrovské množstvo reálií (post-)sovietskeho života. Mladšej generácii už totiž tieto reálie takmer nič nehovoria. Od začiatku som preto vedela, že sa knihy nezaobídu bez poznámkového aparátu, len bolo treba nájsť rovnováhu medzi vysvetľovaním a opisom. V oboch prípadoch mi neskutočne pomohol pozorný redaktor Ján Púček a som mu za spoluprácu nesmierne vďačná.
Pri porovnávaní budem musieť rozlišovať medzi subjektívnymi a objektívnymi komplikáciami. Subjektívne zložitejšou knihou boli pre mňa Časy zo second-handu, ktoré rozprávajú predovšetkým psychologicky ťažké príbehy, ktoré ma zároveň paralelne nútili čítať dejiny, vhlbovať sa do tematiky, a teda čítať podobné svedectvá. Priznám sa, že som v tom období bola dosť smutná a čítanie správ mi k tomu veru nepomáhalo. Objektívne zložitejšou knihou pre mňa boli Zinkoví chlapci. Ako keby mi v prvých kapitolách knihy autorka hovorila z duše: „nechcela som už viac písať o vojne“... Tak aj ja, vojne som sa dovtedy snažila vyhýbať až programovo, mám na mysli tú takú každodennosť vojny ako názvy hodností, zbraní, vojenskej techniky atď. Musela som si preto robiť terminologické výskumy a veľa čítať o tom, čo ma vôbec nezaujíma – o metódach a nástrojoch vraždy.
Mnohé hlasy, ktoré sa ozvali po udelení Nobelovej ceny Svetlane Alexijevič, viac-menej spochybňovali oprávnenosť tohto ocenenia a vyhlasovali ho za politický akt. Máš pocit, že v prípade Alexijevič bol ocenený ten správny človek a zaslúžene?
Tesne po udelení ceny som s napätím čakala, s čím prídu oficiálne ruské kanály. Nesklamali. Bolo veľmi zábavné i mrazivé pozorovať, ako sa na patrioticky nastavenom Runete (rusko-jazyčnom internete) začali preteky v obviňovaní z rusofóbie a podplatenosti poroty až po spochybňovanie Svetlaniných spisovateľských kvalít a primitívne urážky. Vyberám napr. „spisovateľa“, nacionálneho boľševika Eduarda Limonova: „Cenu dostala ďalšia bylinožravá tetka v domácnosti.“ Ide v podstate o taktiky, ktoré už v roku 1983 opísala feministická spisovateľka Joanna Russ vo svojej brilantnej eseji How to Suppress Women's Writing (Ako potlačiť ženské písanie), ktoré môžem zhrnúť v niekoľkých vetách:
„Napísala to, ale nemala. (Je to politické, sexuálne, mužské, feministické)
Napísala to, ale pozrite sa, o čom. (O spálni, o kuchyni, o svojej rodine. O ďalších ženách!)
Napísala to, ale nie je ozajstná umelkyňa a nie je to umenie. (Je to thriller, milostný román, detská kniha, sci-fi... – v tomto prípade dokumentárna literatúra).“
K týmto tradičným taktikám podceňovania činnosti žien sa pridal i obsah samotných kníh, zameraných na život obyčajných ľudí a nie na dejinami zacementovaných „hrdinov“, čo samozrejme nehrá do karát oficiálnej kremeľskej propagande.
Napriek všetkej tejto kritike si myslím, že Svetlanino celoživotné dielo dokazuje, že si cenu zaslúžila, a to bez ohľadu na to, že to nie je krásna literatúra per se. Teším sa, že spisovateľka búrajúca kánonický výklad dejín, dostala Nobelovku, búrajúcu kánonický výklad krásnej literatúry, čoho svedkami sme boli aj tento rok, keď cenu udelili Bobovi Dylanovi.
Rusku sa venuješ aj pri iných príležitostiach, nielen ako prekladateľka a sleduješ najmä aktuálne dianie. Máme sa báť? A ak áno, čoho?
To je veľmi zložitá otázka. Správanie Ruska naznačuje, že sa svet rúti minimálne do druhej studenej vojny, ak už v tom štádiu nie je. Dve tzv. proxy vojny, sústavné narúšanie vzdušného priestoru EÚ, informačná propaganda, silné slová o pripravenosti použiť silu v prípade nevyhnutnosti, premiestnenie raketových komplexov „Iskander-M“ do Kaliningradskej oblasti, vojenská rétorika, rádioaktívne hrozby – to všetko nedáva veľmi veľkú nádej na návrat k predošlým relatívne pozitívnym vzťahom Ruska s EÚ či USA.
Neviem si predstaviť priamy vojenský konflikt dvoch superveľmocí, jednak pre to, že k tomu ešte nikdy v dejinách nedošlo – pre potenciálny efekt zničenia celého sveta za pomoci jadrových zbraní a jednak pre to, že rezervy Ruska sa závratným spôsobom míňajú. Kremeľská propaganda, ktorá sa minimálne od roku 2014 snaží vykresľovať krajinu ako modernú, ekonomicky a vojensky silnú, pripravenú i na tretiu svetovú spolu so zúfalými činmi vládneho okruhu tento scenár skôr vyvracajú než potvrdzujú. V tejto chvíli sa môže stať hocičo, ale neviem, či má zmysel niečo predpovedať, keďže všetky činy ruských autoritárov majú jeden spoločný menovateľ: strach. No a zúfalé podmienky nútia k zúfalým činom, takže uvidíme.
Viac sa bojím scenára rozpadu Ruskej federácie na spôsob Juhoslávie, ibaže vynásobené stomi a ľudí, ktorí tam žijú zblbnutí imperialistickým videním sveta a ktorí budú totálne nekontrolovateľní. Viac sa bojím dezorientovaných a nevzdelaných ľudí, ktorí nedokážu pracovať so zdrojmi ani rozlíšiť pravdu od vyslovených lží a nenávisti, v mene ktorej sa budú ľudia ochotní vzdať svojich aspoň pomyselných práv a slobôd. Bojím sa aj ďalšieho skĺzavania našej spoločnosti do tmárskeho konzervativizmu a radikálneho nacionalizmu. A to sa, bohužiaľ, netýka len Ruska.
Jednou vetou, mali by sme sa báť nás samých.
