Dedko operoval aj Roberta Oppenheimera, ktorý sa zo všetkých osobností 20. storočia asi najviac priblížil k mýtickej bytosti. Podľa gréckej mytológie Prometeus získal pre ľudí oheň tak, že vystúpil na najvyšší vrch Olymp, ale Oppenheimer sa, naopak, zavŕtal do najmenšej častice a priniesol svetovým lídrom atómovú bombu. Predstavitelia veľmocí tak získali božskú moc, ktorá im umožnila vyhodiť do vzduchu celú planétu. Nedokonalí lídri dostali do rúk ničivú silu s niekoľkonásobne vyšším potenciálom, než mali k dispozícii všetci tyrani ľudskej histórie dohromady. V porovnaní s tým Prometeus so svojou malou pochodňou bledne.
Mnohí zastávajú názor, že Oppenheimer začal novú epochu v histórii Zeme. Žiarenie zo skúšobnej atómovej bomby Trinity vytvára vrstvu, ktorú môžeme označiť za začiatok antropocénu. Od 16. júla 1945 sa ľudská stopa dá formálne namerať na celom povrchu Zeme, vo všetkej pôde, všetkých kameňoch a kovoch. Človek ako organizmus začal Zem ovplyvňovať rovnakým spôsobom ako významný geologický fenomén. Nadobudol moc odpáliť atómové bomby a jediným rozhodnutím vyhubiť všetok život. Zároveň vzrástli aj ostatné ľudské aktivity natoľko, že povojnové obdobie sa občas nazýva veľkým zrýchlením (angl. great acceleration). Odvtedy rozsah vplyvu ľudskej činnosti na Zem rastie exponenciálnou rýchlosťou, pričom biodiverzita sa vyvíja opačným smerom.
Oppenheimer mal väčší vplyv než akýkoľvek cisár, prezident či vojenský dôstojník v histórii, nadobudol mýtické rozmery a jeho odkaz v budúcnosti bude závisieť od toho, ako s jadrovou energiou naložíme. Teraz sa o ňom píše, akoby ľudstvu priniesol mier, ale budúcnosť je nepopísaný list, a tak je lepšie držať sa mytológie. Atómová bomba nad nami visí ako Damoklov meč a z mieru, ktorý nám údajne priniesla, sa pokojne môže vykľuť Pyrrhovo víťazstvo.
Bohovia sa na Prometea nahnevali a bol kruto potrestaný, priviazali ho ku skale, kde mu orol ujedal z pečene, a tak som dedkovi Björnovi, ktorého meno znamená medveď, položil otázku: Píšem mytológiu pre súčasnosť. Ak orol ujedal z Prometeovej pečene, čo spravil medveď s Oppenheimerom?
Dedko Björn sa na chvíľu zamyslel a potom sa uškrnul.
„Podpísal som Hippokratovu prísahu, takže ti to, žiaľ, nemôžem prezradiť.“
„Nebodaj to bola pečeň?“ spýtal som sa.
„Proste povedz, že mal hemoroidy.“
S odstupom sa čas scvrkáva a o päťtisíc rokov budú Oppenheimer a Prometeus v očiach ľudí takmer súčasníci. Knižný papier vydrží iba sto rokov. Ak príbeh napíšem atramentom z medvedice lekárskej na pergamen a prepašujem ho do trezoru s rukopismi v Inštitúte Árniho Magnússona, možno sa uchová tisíc rokov, ba aj viac. Mytológia budúcnosti by potom mohla znieť zhruba takto: Orol ujedal z Prometeovej pečene a medveď Oppenheimerovi odstránil hemoroidy.
Dedko mi prezradil, že keď mu Oppenheimer ležal na operačnom stole, v duchu sa mu vynoril obraz v starom kostole v Bíldudale. Oppenheimer sa vraj nápadne ponášal na Ježiša Krista na starej oltárnej maľbe. „Vlastne to ani nie je také zvláštne,“ skonštatoval dedko. „Obaja boli Židia a každý svojím spôsobom urobil vo svete prevrat.“
Sám Oppenheimer si uvedomil mytologický kontext svojich činov, keď sa po prvý raz stal svedkom atómového výbuchu. V jednom rozhovore povedal:
Vedeli sme, že svet už nikdy nebude ako predtým. Niektorí sa smiali, iní plakali, väčšina mlčala. Spomenul som si na verš z pradávnej hinduistickej knihy Bhagavadgíta: „Stal som sa smrťou, ničiteľom svetov. – I have become death, the destroyer of worlds.“
Patrím ku generácii, ktorej Oppenheimerov objav spôsoboval pravidelné nočné mory. Boli tie obavy neopodstatnené? Alebo skôr zaistili, že svet ešte nezanikol? Vyrastal som so zábermi z Hirošimy a výrazy nukleárna zima a rádioaktívny dážď viseli nad mojím detstvom ako temné mraky. Tie slová boli ostro nabité, nebol v nich žiaden šum.
Vedci nám teraz načrtli nové hororové obrazy toho, aký dosah bude mať zvýšenie teploty Zeme o tri až päť stupňov. Planéta opustila geologickú rýchlosť a mení sa rýchlosťou ľudskou. Naše reakcie však zostávajú na geologickej škále. Usporiadame konferenciu, na ktorej sa dohodne miesto konania nasledujúcej konferencie. Zvyšovanie teploty možno nespôsobuje dostatočne rýchle zmeny, aspoň nie v porovnaní so zábleskom a nárazovou vlnou. Pokojne sa prizeráme, ako sa katastrofa pomaly vyvíja. Klimatické leto neznie tak desivo ako nukleárna zima. O čosi viac lesných požiarov tu, trochu vyššia teplota tam, chvíľu je lepšie, a potom prídu tisícročné záplavy, hladina oceánov pomaly stúpa, púšte sa rozširujú, hurikány naberajú na sile, a pomaly už ani nestojí za zmienku, že vyhynul ten či onen živočíšny druh.
Moja generácia sa, zdá sa, odmieta vrátiť do strachu. Ale toto, žiaľ, musíme brať vážne. Naše deti nezažili jadrovú hrozbu ani ozónovú dieru a ku koncu sveta nezaujímajú ironický postoj. Akoby sa nebáli mať strach. Začali štrajkovať. Škola ich má pripraviť na budúcnosť, ale vzdelanie nemá žiaden zmysel, ak sa školstvo a hospodárstvo neprispôsobia vede a vedú nás zlým smerom. Rovno cez okraj priepasti.
Práve ste si prečítali ukážku z knihy O čase a vode. Viac informácii a ukážku z knihy nájdete tu.
