(Trosky na Hlavnom námestí, zdroj: Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch, Thain János Múzeum Érsekújvár)
Tretie bombardovanie mesta zo 14. marca 1945 bolo mimoriadne zákerné. Ladislav Kardoš, ktorý žil neďaleko železničnej stanice, si spomína, ako bol najprv vyhlásený poplach. Obyvatelia mesta videli americké lietadlá preletieť nad mestom, no nič sa nestalo a poplach bol následne odvolaný. Novozámčania vyšli z úkrytov, Ladislav začal s kamarátmi na ulici hrať futbal, boli šťastní, že sú celí. Niekde pri Nitre sa však lietadlá museli obrátiť, vrátili sa nad Nové Zámky a začali hneď sypať bomby. „Nikto to nečakal a na ulici zavládol strašný chaos – nestíhali sme utiecť do pivníc,“ vysvetľuje pán Kardoš.
Jeden gazda na ulici mal v kravíne veľkú kopu slamy a dovolil sa tam deťom skryť. Zavŕtali sa do nej a čakali, čo sa stane. Okrem Ladislavových kamarátov sa tam schovávali aj dve dievčinky, ktoré plakali, nariekali, modlili sa a vlastne zhoršovali nervozitu z celej situácie. Útok všetkých nesmierne prekvapil, čo spôsobilo zatiaľ najviac obetí.
„Môžem iba špekulovať, čo sa vlastne stalo. Neďaleko v Komjaticiach bola vtedy štátna hranica. Podľa mňa, ale to je len domnienka, keď lietadlá preleteli na slovenské územie, tak sa dalo povedať, že na maďarskej strane už nebezpečie nehrozí, preto poplach odvolali. Američania sa však z nejasných príčin pár kilometrov za Nitrou otočili a predsa nás zbombardovali,“ uvažuje Ladislav.
Bolo šťastím v nešťastí, že tak ako pri predchádzajúcich útokoch, aj pri tomto veľké množstvo bômb nevybuchlo. Bombardovanie však oproti predchádzajúcim útokom nečakane zasiahlo stred mesta, najmä Hlavné námestie a jeho okolie. Zničilo obecný úrad, v ktorom zahynulo štrnásť zamestnancov pri výkone služby, v ruinách hotela Zlatý lev pomrelo mnoho ubytovaných dievčat odvlečených z Ukrajiny, bomby zasiahli Michalskú baštu, Žerotínovu baštu, Bernolákovo námestie a ulice Tureckú, Mederskú, Slovenskú, G. Czuczora či Majzonovo námestie. Obytná časť mesta za obecným úradom pripomínala kamennú púšť. Mŕtvoly sa rátali často len podľa častí tiel. O identifikácii sa väčšinou nedalo ani hovoriť. Vedenie mesta prikázalo vyrobiť rakvy a dodávať ich na účely pochovávania zadarmo. Neskôr už dochádzali aj dosky na rakvy a počet obetí sa odhadoval na sedemsto osôb.
Na hroznú situáciu okolo Hlavného námestia si spomína aj János Juhász. Ten bol v čase útoku s otcom u známych. Aj podľa neho poplach odvolali a vtedy sa pobrali domov. Rozlúčili sa so známymi, cesta mohla trvať takých pätnásť až dvadsať minút. Boli neďaleko futbalového ihriska, keď sa na oblohe zjavili bombardéry a neostalo im nič iné, len si ľahnúť do jarku a čakať na koniec.
Keď všetky vlny útoku prehrmeli a vybrali sa hore Michalskou baštou, na pravej i ľavej strane videli zbombardované rodinné domy. Vidieť telá mŕtvych bolo pre Jánosa ako malého chlapca nepríjemné, ale pripomína, že rovnako aj pre jeho otca. „Nenávidel aj zabíjačky, vyhýbal sa im. Videli sme, že zbombardovali nielen stanicu, ale že hlavný zásah dostalo centrum mesta a okolitý terén. Strecha hotela Zlatý lev ležala na ulici, samozrejme, bez škridiel. Po ceste zmätene pobehovali ľudia, napríklad aj nejaké Ukrajinky. Zastavili otca: ,Budapešť, Budapešť!‘ kričali. Chuderky, boli celé špinavé od prachu. Niektoré sa údajne zachránili. Otec im ochotne ukázal smer.“
„Bol to najhorší spomedzi útokov, vtedy mnohí pomreli, celkom zbytočne,“ vraví ďalšia pamätníčka Anikó Matkovčíková. „Aj moji spolužiaci zahynuli, lebo im zasiahlo pivnicu. Z jedného ostala len odtrhnutá ruka, identifikovali ho podľa prsteňa. Tí, čo prežili, hľadali svojich blízkych. Neraz nachádzali už len ich doráňané telá. Videla som, ako jedného nebožtíka strážil jeho pes.“
Počas tretieho bombardovania prišla o svojich najbližších aj pani Magda Dokupilová. Jej otec v čase útoku nebol v Nových Zámkoch, Nemci ho odviedli niekam k Dvorom nad Žitavou kopať zákopy. Po prvom zaznení sirén zvyšok rodiny ušiel z domu a po odtrúbení poplachu sa vrátili. Magda sa hrala vonku, keď zrazu všetci v meste začuli strašidelné zvuky a na oblohe sa zaligotalo asi tridsať lietadiel. Mama vyšla do kuchynských dverí a zavolala na deti, aby sa rýchlo skryli dovnútra. Všetci išli, len Magda sa rozbehla cez chotár až na majer do Andoviec.
Keď sa poobede vracala, rozbité domy bolo vidno už z diaľky. Ľudia sa pýtali: „Načo toto decko ide domov?“ Z domu ostali len trosky. Do záhrady a dvora jej rodiny dopadli dve dvojité bomby, ďalšia skončila rovno pri múre a zrovnala celý dom so zemou. Magda zbadala, že z kopy trosiek trčí jej najstarší brat. Schoval sa pod mramorový stolík zrkadla a úlomok mramoru mu prerazil hlavu. Jeden pán Magde pomohol brata vyhrabať a odniesť do nemocnice. Obzerala sa aj po ostatných, ale nikoho nevidela.
Po niekoľkých dňoch Nemci pustili Magdinho otca od zákopov a začali odpratávať trosky. Tam našli telá. Asi sa poschovávali pod postele. Magdina mama mala ešte ruky skrížené na prsiach, tak chcela ochrániť jej dvojročnú sestričku. Osemročná sestra, šesťročný brat, dvadsaťsedemročná teta s dvojročným synčekom – nikto z nich nemal šancu. Dom sa zosunul, zavalil ich a udusil. Ústa mali plné prachu. Magdin otec zhodil z fúrika debny a telá po dvoch prevážali na cintorín. Pridelili im tam miesto, farár rad-radom posväcoval hroby.
Tretie bombardovanie zažila aj Edita Chrenková, ktorá žila na Nitrianskej ceste a pár mesiacov predtým sa s rodinou presťahovala k otcovmu bratovi do Dvorov nad Žitavou, kde rodina dúfala, že bude po dvoch bombardovaniach v bezpečí. Domov sa vrátili začiatkom marca a mysleli si, že im už nič nehrozí. Ako sa len mýlili! Tretí útok prišiel tak rýchlo, že sa nestihli nikam ukryť, ba ani vybehnúť do chotára. Zišli teda len do pivnice.
Cez vojnu nechávali otvorenú veľkú bránu a jeden chlapec od susedov menom Bandi tiež vbehol za nimi do pivnice. Nebol úplne cudzí, Edita sa s ním občas hrávala, bol od nej o rok starší. Všetky deti v pivnici plakali. Edita bola tesne po prvom svätom prijímaní, pri ktorom sa museli naučiť, čo je to nebo, peklo a očistec.
„Takže som kričala: ,Oľutujte svoje hriechy, lebo nás čaká peklo!‘ Zem sa s nami chvela a ocitli sme sa v úplnej tme,“ spomína si Edita na hrôzu, nekonečné výbuchy a neistotu. Naraz všetko stíchlo a ľudia v pivnici chceli vyjsť von. Nikto síce nebol zranený, no poriadne nevideli a napokon zistili, že východ je zatarasený. Všetko sa na nich zosypalo, dvere pivnice vyvalil výbuch. Ujsť sa nedalo.
Len Editin otec tušil, kde bol predtým východ, a ako prvý začal odstraňovať trosky. Čoskoro uvideli dieru, cez ktorú začali po jednom vyliezať. Veranda sa zrútila, dom bol neobývateľný, takže sa na čas presťahovali k známym na Pancadomb, čo je dnešné okolie Čerešňovej a priľahlých ulíc.
Edita dnes žije v Bratislave. Dodáva, že nedávno bola na jednej vernisáži v novozámockej knižnici a po sedemdesiatich šiestich rokoch sa tam stretla s chlapcom, ktorý vtedy vbehol do ich pivnice. Od vojny sa nevideli. O tom, že Edita príde na toto podujatie, mu povedala jej spolužiačka. Chlapec, s ktorým sa spolu schovávali, prišiel so svojou ženou, Edita s manželom. „Už by som ho veru nespoznala, no zrazu ku mne niekto pristúpi s veľkou kyticou ruží, či som to ja, Edita. A zo mňa ako prvé vyletelo: ,Bandi, ako si len vyrástol!‘“
Edita priznáva, že vojna jej predsa len ostala v duši. Vždy keď sa neskôr nad ňou zjavilo lietadlo, inštinktívne vtiahla hlavu medzi plecia. Po svadbe s manželom dostali byt neďaleko letiska a jej prvá myšlienka bola: „Bože, stále mi bude pripomínať bombardovanie.“ Po čase si na zvuky lietadiel zvykla, no v roku 1968 sa jej nepríjemné spomienky vrátili. Keď si počas okupácie ráno o piatej zapla rádio a začula lietadlá, dostala hysterický záchvat. Zľakla sa, že sa vrátila vojna. O svojich spomienkach napísala aj báseň. Nazvala ju Sen o meste:
Prisnilo sa mi dnes
moje mesto, Zámky,
úplne zničené
hroznými bombami.
Obchádzala som ho
medzi ruinami –
hľadala som mojich
medzi mŕtvolami.
Nebolo kam odísť,
nestáli už domy,
všade vôkol seba
samé zrúcaniny.
Zúfalo a v slzách
sadla som na kameň –
stratilo sa detstvo
zostal len plač, tieseň.
Snívalo sa mi dnes
s tebou, moje mesto,
bombami zničené,
predrahé rodisko.
Mnohí o bombardovaniach už nechcú hovoriť, iní, ktorí by si niečo mohli pamätať, umreli. Spomienky ďalších zas zastiera hmla. Predpokladá sa, že pri leteckých útokoch na Nové Zámky umrelo dokopy asi dvetisíc občanov mesta. Niektoré zdroje uvádzajú, že počet obetí mohol byť až štyritisíc. Rímskokatolícky farský úrad Nové Zámky v matrike úmrtí uvádza tristosedemdesiatjeden identifikovaných a riadne pochovaných civilných osôb. Ďalej v evidencii nájdeme dvadsaťšesť maďarských a dvadsaťštyri nemeckých vojakov, tiež obetí bombardovania.
Koľko však bolo mŕtvych, ktorých sa nepodarilo identifikovať, ľudských tiel a ich častí, ktoré pochovali do spoločných hrobov? Pamätníci pripomínajú, že pri prvom bombardovaní zahynulo mnoho cestujúcich, ktorí sa vybehli skryť do zákopov pred zničenou železničnou stanicou. Podľa ich slov v tomto priestore nikto neprežil.
Na mesto malo počas pár mesiacov spadnúť dovedna asi tritisíctristo trhavých bômb s hmotnosťou približne sedemstopäťdesiat ton. Uvádza sa to v materiáli historika Štefana Zupka, ktorý svoj výskum pripravil pre Vojenský historický ústav. Pre porovnanie s inými bombardovaniami v okolí; pri zničení bratislavskej Apolky zahynulo stodvadsať osôb a približne šesťstopäťdesiat bolo zranených, pri útoku na Nitru z 26. marca 1945 zostalo tristoštyridsaťpäť potvrdených obetí. Z pohľadu dnešného územia Slovenska teda niet mesta, ktoré by bolo viac poznačené vojnou.
Pred 77 rokmi, 14. marca 1945, boli Nové Zámky po tretí raz zbombradované americkým letectvom. Naše územie bolo v rokoch 1944 a 1945 bombardované aj preto, lebo naši politickí predstavitelia kolaborovali s neslobodným Hitlerovým režimom, ktorého expanzia sa nedala zastaviť inak, len vojnou. Ruské vojská v tom čase spolupracovali s americkými silami.
Kapitolu, ktorú ste si práve prečítali, nájdete v knihe Uzol od slovenského novinára a spisovateľa Mareka Hudeca, ktorý sa ponoril do minulosti Nových Zámkov, aby nám vo knihe Uzol ponúkol podrobný príbeh týchto dní, o ktorých sa málo píše aj v historických knihách. Tri americké bombardovania medzi októbrom 1944 a marcom 1945 navždy zmenili tvár Nových Zámkov a jazvy, ktoré po týchto ranách zostali, sú boľavé ešte aj dnes. Tisíce mŕtvych, tretina budov v ruinách. Nové Zámky boli po druhej svetovej vojne boli najviac zničeným mestom na území dnešného Slovenska.
