Ak chce niekto vidieť, ako vyzeral Krzysztof Kieślowski v roku 1976, môže si pustiť film Marka Piwowského Prepáčte, bijú tu? a zastaviť ho na tridsiatej minúte a tridsiatej deviatej sekunde. Na ďalších čosi vyše desať sekúnd sa Kieślowski objaví na obrazovke v úlohe štatistu.
Od roku 1968, od filmu Fotografia, zostarol. Tvár má plnšiu, pod očami kruhy, dôsledok strihania po nociach. Vlasy si módne nechal o čosi dlhšie, na krku sa mu stáčajú. Čierne hranaté rámy okuliarov vymenil za oblé bezfarebné, ktoré mu dodávajú ďalších pár rokov. Má ich už tridsaťpäť. Fajčí, ale ešte neprepadol závislosti. Zapáli si v spoločnosti, najradšej mentolové cigarety. Jednu od druhej vtedy fajčí Sławomir Idziak. Až tri krabičky denne.
„Zapálil som si, cigaretu som položil na popolník a bezmyšlienkovito načal ďalšiu. Krzysztof sa na tom smial. Raz si pri mne zapálil svoju mentolovú, okamžite ju zahasil v popolníku a pri tom vyhlásil: A práve takto vyzerá rozdiel medzi človekom slobodným, vtedy ukázal na seba, a otrokom, teda mnou,“ spomína si Idziak, ktorý nadobro prestal s fajčením už pred dlhými rokmi.
V tomto období sa utužuje Kieślowského priateľstvo s Marcelom Łozińským, majstrom zvuku Michałom Żarneckým, Jackom Petryckým, Krzysztofom Wierzbickým, Witoldom Stokom, Bohdanom Kosińským a Tomaszom Zygadłom. Do úzkeho okruhu pribudne Edward Żebrowski aj začínajúca režisérka Agnieszka Holland, ktorá sa v roku 1971 vracia z Československa. Vyštudovala tam filmovú školu, zapojila sa do udalostí Pražskej jari, mesiac sedela vo väzení. Vo Varšave u nej známi organizujú stretnutie. Prichádzajú: Zygadło, Łoziński, Kieślowski…
„Rozprávali sme sa o roku 1968 v Poľsku a Československu, o politike, o kine. Všetci hovorili veľa a mlčala iba jedna osoba: Kieślowski. Neozýval sa, ale všimla som si, že ostatní sa k nemu často obracajú so spýtavým pohľadom. Pochopila som, že ide o kohosi dôležitého,“ spomína si Holland.
Spoločná práca, spoločný „čas po práci“, vzájomné svedčenie na svadbách, spoločné dovolenky, silvestrovské vatry pri Visle. Keď niekto dokončí film, ihneď zvolá kolegov. Spolu si ho pozrú, okomentujú, skritizujú, poradia sa. Kieślowski zvykne na dverách do premietacej sály vešať kartičky s tabuľkou. Z ľavej strany postupne zapisuje všetky scény a pri východe pridáva fajočku pri tej, ktorá sa mu páčila najviac, a, povedzme, krížik pri scéne podľa neho slabej. Ak sa pri nejakej scéne nazbiera viacero krížikov, vystrihnú ju. Potom sa pozerá druhá a tretia verzia. A každý má na to čas.
Štúdiu WFD sa hovorí „fabrika“ a medzi sebou sa titulujú ako „inžinieri“. Inžinier Petrycki, inžinier Kieślowski… Aby zdôraznili, že sa nestavajú do pózy umelcov. Tu sa filmy „netočia“, ale sa „nakrúcajú“. Sídli tu bufet Klapka, kde sa podáva vajíčko v majonéze a čaj. Alkohol sa skladuje skrytý v písacích stoloch. WFD predstavuje neexportné ľudové Poľsko, tu sa Kieślowski cíti vynikajúco, tu je dušou spoločenstva: tým streleným Kyseľom, Kyseľom – ránhojičom.
Panie sekretárky dokáže rozosmiať, až sa im rozmazáva maskara na riasach, keď sa k nim ráno vrúti s vydeseným pohľadom upretým na svoj rázporok, z ktorého trčí zakaždým iný predmet: pero, zošívačka, fľaša, výfuk… a kričí: „Dievčatá! Zobudím sa, pozriem…“
Nebyť Kieślowského, možno by sa komunizmus skončil bez toho, aby sme dnes vedeli, ako vyzeral „pracovný odev režiséra“; ten sa dal vyzdvihnúť zo skladu alebo vymeniť za zodpovedajúcu sumu. Všetci si vyberali peniaze, len on povedal: „Nie. Ja si prosím odev.“
„Keď sa zo skladu vrátil, nespoznávali sme ho. Na nohách mal gumáky a do nich zasunuté hrubé menčestrové nohavice, hore vatovaný kabát a na hlave čiernu baretku s anténkou,“ spomína si Ewa Getyńska.
Agnieszka Holland si pamätá číslo s krémovými truhličkami eklerkami, ktoré Kieślowski predvádzal na zahraničných banketoch:
„Svedkom toho som sa stala raz,“ upozorňuje, „ale nevylučujem, že to robil častejšie: Do vreckovky, používal také tradičné látkové, vytlačil z truhličiek trochu žltkastého krému.
Potom počas rozhovoru s niekým vreckovku vytiahol, odkašľal sa do nej a porozkladal ju, aby ukázal jej obsah, ktorý vyzeral ako hlien. Nakoniec to zjedol. No a tí ľudia, skrátka… Úplne im padla sánka.“
Vodcovská osobnosť potrebuje pre život výzvy. Keď nemá poruke veľké, treba sa trénovať na malých. Keď Kieślowski s kýmsi ide dvomi autami, inštinktívne s tým druhým začne pretekať. Ak ide sám, preteká s cudzími. Možno si nejakí starší obyvatelia Varšavy uchovali čudnú spomienku zo sedemdesiatych rokov: po Puławskej ulici sa ženie biela Dacia, šofér inštinktívne pridáva, chlapík v Dacii sa k nemu priblíži zľava, nahne sa cez spolujazdca, stiahne okienko, vystrčí sa a kričí: „Uáááá!!!“ To bol určite Kieślowski. Ak sa niekomu v pamäti vybaví Dacia, ako s pískajúcimi pneumatikami vyberá ostrú zákrutu na rohu Puławskej a Dolnej, aj vtedy šlo pravdepodobne o Kieślowského. Tvrdil, že do Dolnej ulice vchádzal osemdesiatkou. Nikto o tom nepochyboval a nikomu sa to nechcelo overovať.
Kto v zime roku 1971 na ceste neďaleko Miechowa stretol v daždi dvoch potácajúcich sa cyklistov v topánkach zabalených do fólie, možno to boli Krzysztof Kieślowski a Grzegorz Skurski – pomocný režisér z filmu Pred jazdou. So zvyškom štábu sa stavili, že za dva dni dorazia na bicykli z Varšavy do Zakopaného. Stávka sa uzavrela pod vplyvom alkoholu, Skurski na druhý deň navrhoval, aby na všetko zabudli. Márne.77
„V sedemdesiatych rokoch sme si s Kyseľom a Romanom Filutowským spoločne kúpili čln Omega. Ja jediný som mal plachtárske skúšky, lebo som na lýceu absolvoval skautský kurz. Pamätám si, že som na to potreboval dve sezóny. Krzysztof to nevedel stráviť. Ako to? Ja že by som mal plachtárske oprávnenie a on nie? Zapísal sa na kurz v jachtárskom stredisku vo Wilkasoch a oprávnenie získal za dva týždne,“ spomína si Janusz Skalski.
Kieślowski pretekal, ešte aj keď učil. To mohol dosvedčiť Edward Żebrowski, ktorý s ním v osemdesiatych rokoch viedol režisérske semináre v Berlíne:
„Ukázalo sa, že sa zrážame úplne nezmyselne. Ako by sme pri štvorhre v tenise obaja bežali za tou istou loptičkou. Keď mal študent za úlohu vymyslieť riešenie nejakej scény, napovedal som mu, že ,a‘. Vtedy sa Krzysztof okamžite ozýval: ,Nie a, ale b.‘ Po dvoch ďalších krokoch som zlostne utrúsil, že nám to spolu vôbec neklape a tak ďalej. Po dvoch či troch dňoch Krzysztof sám uznal, že bez ohľadu na to, kto má pravdu, obracia sa to proti nám a študenti majú o zábavu postarané, vidia bezplatné predstavenie. Rozhodli sme sa tomu predchádzať. Krzysztof pritom preukazoval veľkú dôslednosť. Musel si dávať oveľa väčší pozor než ja. (…) Chuť súťažiť, vykonať čosi na hranici možnosti napokon ovplyvnila aj posledné obdobie jeho života. V určitom zmysle ho zabila.“
Tri kilometre od WFD na hornom Mokotowe na adrese Woroniczova 17 sa týči budova Poľskej televízie. V roku 1972 sa jej riaditeľom stal Maciej Szczepański. Nevypočítateľný, diktátorský človek s tyranskými sklonmi, nazývaný Krvavý Maťo. Szczepańského tá prezývka vraj napĺňala hrdosťou. Po období gomułkovskej prostoty zavádza na Woroniczovej ulici byzantsko-feudálny, prepychový štýl riaditeľovania. Rozširuje technickú základňu, spúšťa Druhý program, nezabúda na luxusné zákulisie. Zamestnanci majú k dispozícii saunu, telocvičňu a masážny salón, v kaviarni Kaprys sa podáva kvalitný alkohol. Vo vysielaní dominuje slušivý a strnulý štýl – presladený a nablýskaný. Stelesňoval ho program Tele-Echo, vysielaný od roku 1956 a od roku 1968 už vo farbe. Redaktorka Irena Dziedzic sa prechádza po štúdiu naaranžovanom ako kaviareň, hostia sedia za stolíkmi, v kúte ktosi brnká na klavíri. Dziedzic si postupne prisadá k jednotlivým stolíkom, prekladá nohu cez nohu, pričom odhaľuje čižmy v hodnote mesačného príjmu nejedného televízneho diváka, a začína sa neformálny rozhovor, ktorý tvoria vopred pripravené a schválené otázky i odpovede.
Keďže, ako je známe, vo WFD sa neľahko vyrába čosi, čo by sa dostalo medzi širokú verejnosť, Kieślowski zároveň skúša šťastie aj v televízii. Najprv s malým úspechom. Inscenáciu Povolenie na odstrel z roku 1972 podľa poviedky Zofie Posmysz sa televízia neodhodlala odvysielať dodnes. Bez ohlasu prešiel Šach kráľovi podľa Šachovej novely Stefana Zweiga aj Dvaja na hojdačke od Williama Gibsona.
Kieślowskému sa v televízii nepáči – dráždi ho lesk, afektované rozhovory, manierizmus ľudí. Scénografi majú čudesné mená: Włodzimierza Bielického neslobodno volať Włodek, ale Wovo, Aleksandru Gostkiewicz treba oslovovať Kosa…
„Aká Kosa? Po poľsky sa predsa obyčajne povie Ola. Ak to má byť takto, ja sa tiež nevolám Kryško, ale Fofo. Volajte ma Fofo Kieślowski.“
„V televízii sme jeden druhého vždy oslovovali Fofo a Gogo,“ spomína si Krzysztof Wojciechowski.
Waldemar Petryk, umelecký sochár, ktorý sa s Kieślowským krátko poznal začiatkom sedemdesiatych rokov, si pamätá hlavne jeho vyjadrenia na adresu televízie:
„Kieślowski chodil večne nasrdený. Celkovo, na svet. Na tom svete ho však nič nehnevalo väčšmi ako televízia. Hovoril, že televízia ohlupuje ľudí. Že si v televízore pozrú slona a myslia si, že vedia, ako taký slon vyzerá: ,Hovno vedia, tušia len, ako vyzerá slon v televízore, ale ako vyzerá v skutočnosti, to už netušia.‘ Pamätám si na tento jeho záver. Pripadalo mi to úplne zvláštne, pretože si nespomínam, že by vtedy niekto hovoril o televízii zle. Všetci sa ňou skôr nadchýnali. Pamätám si, aký zúrivý vyšiel z vystúpenia v Tele-Echu. Sedel tam ako na ihlách, naježený. Tára tam nejaká baba, pletie uhladené blbosti a nedovolí mu nič povedať.
Janusz Skalski upresňuje, že Kieślowski sa po Tele-Echu hneval hlavne na seba:
„Myslel si, že urobil zlý dojem. Ponáhľal sa, začal hovoriť čosi o rodnom dome, kde mali plno kníh, mama čítala deťom Trilógiu… Mal pocit, že vyzeral ako taký chlapec z periférie.“
Kyseľ-vtipkár verzus Kyseľ-zlostník. Tieto jeho dve tváre sa striedajú ako na trojrozmernej pohľadnici s dvomi obrázkami.
Kapitolu, ktorú ste si práve prečítali nájdete v knihe Kieślowski v detaile, od autorky skvelej reportážnej knihy Ku-Klux-Klan. Tady bydlí láska - Katarzyny Surmiak-Domańskej.
