Napísala Anna Kruczko
Prednedávnom som preskúmala všetkých dvanásť opisov fotografií z Kapuścińského knižky Šachinšach. Hľadajúc príslušné snímky som mala pocit, akoby som nachádzala veci nikdy nevidené. Teraz som chcela zájsť ešte o krok ďalej – odhaliť pôvod a príbeh fotografie už nájdenej.
Je to jedna z mála dostupných fotografií z Kapuścińského výprav. A hoci som ju videla na najrôznejších miestach, nikde som nenašla čo i len kratučký popis toho, kde a kedy vznikla. Napísala som niekoľkým internetovým portálom, odkiaľ majú túto fotografiu, no nedostala som žiadnu odpoveď. Hľadajúc ďalej, rozhodla som sa spýtať Poľskej tlačovej agentúry, v ktorej Kapuściński roky pracoval. Hneď na druhý deň som dostala odpoveď: „Je nám to veľmi ľúto, ale touto fotografiou nedisponujeme.“ Odkiaľ sa teda vzala?
Je čierno-biela a napriek tomu, že je bez pochýb niekoľko desiatok rokov stará, je prekvapivo dobrej kvality. Postavy sú výrazné, bez problémov možno rozpoznať tváre mužov a chlapcov, ktorí na nej stoja. Každý z nich má na sebe viac-menej kompletnú vojenskú uniformu a strelnú zbraň – buď nedbalo visiacu pri nohách alebo pevne zovretú v rukách. Aj ten jediný zdanlivo neozbrojený, ktorý čupí na schodíku, má za opaskom dýku. Dokonca aj v druhom pláne celkom na okraji fotografie objektív zachytil ruku držiacu nôž.
Tmavá pleť mužov nám napovedá, že fotka vznikla v Afrike počas niektorého z ozbrojených konfliktov. V pozadí vidíme budovu s holými bielymi stenami a strážnu búdku s ozdobným vchodom. Fotografia mohla vzniknúť na nejakej vojenskej základni, možno na fronte, alebo v kasárňach...
Uprostred stojí Kapuściński. Jednou rukou sa drží za opasok, v druhej má cigaretu. Pôsobí sebaisto a na tvári má tajomný výraz – možno je to radosť, spokojnosť? Zdá sa mi, že to môže byť svojím spôsobom aj hrdosť na to, že stojí uprostred týchto chlapov, že stále žije a má sa dobre, že sa podarilo vyhrať akúsi bitku... A možno je to len ochranné sfarbenie, nevyhnutná póza, aby si zachoval svoju tvár, aby bol prijatý, alebo dokonca – aby zostal nažive. Kapuściński na fotke je stále pomerne mladý, určite však nie natoľko, aby fotka mohla vzniknúť pred rokom 1968, kedy prvý raz pobýval v Afrike. Počas nasledujúcich rokov navštevoval južné republiky bývalého ZSSR a neskôr postupne pôsobil ako korešpondent v Čile, Brazílii a Mexiku. Na „čierny kontinent“ sa vrátil až v roku 1974 a v roku 1975 vycestoval do Angoly, kde práve prebiehala občianska vojna. A niekedy vtedy musela vzniknúť táto fotka! Popis by teda mohol znieť: „Ryszard Kapuściński v Angole, rok 1975.“ Ale to je príliš málo...
Ďalší deň života – to je názov knižky, ktorá vyšla o rok neskôr. Vznikla zo zápiskov z Kapuścińského angolskej výpravy. Požičala som si z knižnice tenučký exemplár z vydavateľstva Czytelnik s africkou maskou na obálke. Skladá sa z troch kapitol: Zatvárame mesto, Scény z frontu a Depeše. Na konci je ešte kratučký záver nazvaný ABC obsahujúci informácie, ktoré by sme mohli nájsť na Wikipédii pod heslom „Angola“ alebo „Občianska vojna v Angole“.
Čítam reportáž od začiatku, no už po prvých desiatkach strán sa musím na chvíľu zastaviť. Podrobne si prezriem fotografiu a až potom čítam ďalej: „S kontrolnými stanovišťami sa treba naučiť žiť a dodržiavať ich obyčaje, ak chceme cestovať bez problémov a dôjsť živí do cieľa. Osud našej výpravy, ba dokonca náš život sa nachádza v rukách strážnikov, na to treba pamätať. Sú to ľudia rôznych povolaní a veku. Vojaci v zázemí, samozvaná milícia, roľníci, ktorých ovládlo vojnové nadšenie, a často jednoducho deti. Sú rozmanito ozbrojení: pištoľami, starými puškami, mačetami, nožmi a palicami. Oblečenie majú bársaké, lebo uniforiem je tiež nedostatok. Občas vojenská bunda, ale zvyčajne len farebná košeľa, občas helma, ale častejšie dámsky klobúk, občas masívne topánky, ale väčšinou trampky alebo bosé nohy. Je to chudobná vojna priodetá do lacných mušelínových šiat.“
Ak fotografia vznikla vtedy, keď Kapuściński písal tieto slová kapitoly Scény z frontu, na fotografii sa celkom určite nachádzajú ľudia Agostinha Neta, vtedajšieho vodcu Národného frontu pre oslobodenie Angoly(MPLA). Kapuściński sa medzi nimi zastavil počas cesty z Luandy do Benguely. Musela to byť dlhá a únavná cesta cez vyprahnuté pusté roviny z jednej oázy do druhej.
V Benguele stretol comandante Montiho, portugalský televízny štáb a mladú vojačku menom Carlotta, ktorú mu pridelili ako sprievod na ceste do Balomba. Keď ta dorazili, zistili, že mestečko bolo ráno dobyté vojakmi MPLA. Štáb nakrúcal okolie a Kapuściński chodil spolu s nimi a robil fotky. Napokon, keď nastúpili do auta, aby sa vydali na cestu späť do Benguely, dozvedeli sa, že Carlotta sa rozhodla zostať v mestečku. Večer, keď Kapuściński čakal v bare na jedlo s Montim a s jeho družinou, dozvedel sa, že nepriateľ zaútočil na Balombo a Carlotta zahynula.
Ak táto fotografia vznikla vtedy, keď Kapuściński písal ďalšie slová kapitoly Scény z frontu, všetko sa to stalo v ten istý deň. A ak boli udalosti v knihe opísané chronologicky, deň po dni, fotografia vznikla presne 15. októbra 1975. Ak nie, mohlo sa to stať o pár dní skôr, no so stopercentnou istotou vznikla v októbri, pretože na začiatku mesiaca ešte prebýval v hlavnom meste (čo opísal v kapitole Zatvárame mesto). Popis pod fotografiou by teda mohol znieť: „Ryszard Kapuściński počas cesty z Luandy do Benguely, Angola, október 1975.“
O mesiac neskôr, 11. novembra 1975, Kapuściński napísal depešu do Poľskej tlačovej agentúry: „Vojna v Angole zmenila svoj charakter. Donedávna to bola predovšetkým partizánska vojna, v ktorej sa používali predovšetkým ľahké ručné zbrane. Intervencia vojsk Južnej Afriky však zmenila situáciu. Dnes je to čoraz viac vojna regulárnych armád a ťažkej techniky. Mladá republika sa nachádza naďalej v ťažkej situácii, no existuje šanca, že sa jej podarí ubrániť. Angolské armádne velenie zhromažďuje sily, aby mohlo prejsť do protiútoku.“
Občianska vojna v Angole trvala s prestávkami dvadsaťsedem rokov a skončila až v roku 2002 víťazstvom MPLA, zoskupenia, do ktorého pravdepodobne patrili aj muži na fotografii okolo Kapuścińského. Ktovie, či ktorýsi z nich ešte žije. Niektorí z nich vyzerajú na tínedžerov, to znamená, že dnes by mali okolo 60 či 70 rokov. Možno niektorý z nich prevzal velenie a neskôr sa ocitol v novovymenovanej vláde. A možno má túto fotografiu odloženú na pamiatku dávnych časov. A možno všetci z nich zahynuli počas nasledujúcich bitiek pár týždňov či mesiacov po vzniku tejto fotky.
Ďalej v kapitole Depeše čítam: „Všetci sa chcú fotografovať. Teraz mňa, a teraz mňa, camarada, mňa, mňaaaa! Stoja vystretí, niektorí salutujú. Zanechať stopu, pretrvať, nejako sa zachovať. Bol som, ešte včera som bol, urobil mi fotku, pozri, takto som vyzeral. Takúto som mal tvár, ako živý človek. Stojím pred vami v pozore, pozrite sa na mňa na chvíľku, kým vás nezačne zaujímať niečo iné.“
Pôvodne publikované 17. januára 2019 na poľskom internetovom portáli Nowy Folder
Preložil Ján Púček
