Filip neplánoval vyčkávať dlhšie ako do ďalšieho dňa, teda do nedele. Teta zavolala mame v sobotu večer, no Filip z ich rozhovoru nezačul ani slovo, pretože sa s telefónom zavrela v spálni. Vedel len toľko, že sa rozprávali veľmi dlho a mama zopárkrát hovorila trochu hlasnejšie. Keď skončili, zavolala Filipa a povedala mu:
„Rob si, čo chceš. Ak sa stane niečo s tým psom, bude to Agátina chyba a nie moja.“
Znelo to čudne. Trochu ako súhlas a trochu ako niečo iné. To iné spôsobilo, že Filip zosmutnel, hoci sa zároveň aj veľmi tešil.
Mama nepovedala už nič iné, tak prešiel do obývačky, kde na gauči sedel otec a prezeral si nejaké papiere. V televízii išiel dokument o oceáne, farebných rybách a hĺbkovom potápaní, no otec ho nesledoval, pretože nepozeral na obrazovku, a navyše mal aj vypnutý zvuk.
„Oci...“
„Áno?“ spýtal sa otec a ani pri tom nezdvihol oči od papierov.
„Poznáš tú lúku vo Vlčom Potoku za domom tety Agáty?“
„Akú lúku?“
„Vo Vlčom Potoku.“
„V potoku? V akom potoku?“
„Oci...“
Otec pozrel na Filipa.
„Áno?“
„Vo Vlčom...“
„Čo vo vlčom?“
„Potoku.“
„Akom po...“
„Lúka vo Vlčom Potoku. Bol si tam niekedy?“
„Neviem. Nepamätám si.“
„A nezašiel by si tam so mnou na bicykli?“
„A čo tam je?“
„Lúka. Veľmi pekná. A les. Šiel by si?“
„Jasné. Ale nie dnes.“
Otec sa znova vrátil k papierom. Filip ešte chvíľu postál vo dverách, no otec sa už naňho nepozrel.
„Idem von s Bodkom,“ povedal napokon.
„Okej,“ zamrmlal otec popod nos. „A kto je to Bodko?“
„To je predsa pes tety Agáty.“
„Aha,“ ozval sa otec a načiahol sa po ďalšiu kôpku papierov.
„Popoludní možno bude pršať,“ začal Filip po chvíli.
„Áno, áno,“ pritakal otec ponorený do svojich dôležitých dokumentov. „Bodko, áno.“
„Možno to budú krúpy.“
„Héééj.“
„A možno sneh.“
„Hej, hej,“ mrmlal otec bezvýrazne.
„Sneh s kapustou.“
„Áno, možno.“
„A má fúkať. Určite priletia karfioly.“
„Určite priletia,“ pritakal otec.
„No a karfioly zaútočia na kapustu.“
„Mhm.“
„Kapusta sa vrhne na kaleráb.“
„Na kaleráb.“
„Kaleráb utečie z poľa do stodoly, sadne na traktor a vyrazí do Ompitálu sťažovať sa richtárovi.“
„Mhm, do Ompitálu, mhm.“
„No ukáže sa, že richtár je priateľom kapusty a vrhne sa na kaleráb. No nepremôže ho, pretože on neprišiel sám, sú ich tam tisíce. A tak si s tým dá richtár radšej pokoj a s ka- lerábmi sa uzmieri. A napokon sa aj spriatelia.“
„Spria-te-lia,“ zopakoval otec sponad kôpky papierov.
„A začne ich pestovať na svojom poli. Vypestuje naj- krajší kaleráb na svete a bude dostávať medaily na všetkých pestovateľských súťažiach po celej krajine. Veľmi vďaka tomu zbohatne a stane sa ministrom. Alebo...“
„Aký richtár?“ pozrel otec na Filipa.
„Ehm, Marek Richtár, môj spolužiak.“
„Aha. A čo s ním?“
„Ale nič. Volal mi, že sa vráti až týždeň po začiatku školského roka.“
„Aha, aha,“ povedal otec a znova sa sklonil nad papiere.
„Pretože k nemu prišiel na návštevu kaleráb,“ zašomral Filip popod nos a vyšiel z izby.
***
„Naobeduješ sa so mnou alebo doma?“ opýtala sa teta Agáta, keď sa Filip vrátil z prechádzky s Bodkom.
„Ani neviem. Mama nič nehovorila.“
„Tak možno bude lepšie, keď sa vrátiš. Predsa len je dnes nedeľa.“
„A čo z toho?“ opýtal sa Filip, keď sa usadil v hojdacej sieti. „U nás v tom nie je nijaký rozdiel.“
Teta položila na stôl tácku, na ktorej priniesla misku jahôd, šľahačku, cukor a dve malé misky. Do jednej z nich naložila pár jahôd a potom začala naberať aj do druhej.
„Kedysi sme sa o tom rozprávali v škole. Ako trávime ne- dele,“ začal Filip po krátkej odmlke. „Napríklad môj spolu- žiak Adam hovoril, že jeho rodičia slávia nedele po svojom. To znamená, že navzájom do seba za všetko rýpu a on sa vždy teší, keď už konečne odídu na pol dňa do supermarketu, lebo až vtedy má konečne trocha pokoja a môže si sadnúť k počí- taču. A Patríciina mama vždy v nedeľu ráno vyrazí za svojou mamou a jej otec zas na chatu za svojou mamou.“
„A Patrícia?“
„Patrícia ide k dedkovi, teda k otcovi svojho otca. Lebo ho má najradšej z celej rodiny. No je to mizerné. Ja by som to svojmu dieťaťu nikdy neurobil. Lebo keď už má človek dieťa, tak s tým dieťaťom musí predsa niečo robiť. Všetci vkuse nemajú na nič čas, a keď ho aj majú, tak sa chovajú ako hlupáci. Alebo tak, aby znova nemali čas. A nedele sú pritom na niečo celkom iné.“
„To nie je možné, aby nedele všetkých vyzerali takto nezaujímavo,“ povedala teta.
Filip chvíľu hľadal v pamäti iný príklad. Napokon sa mu tvár trochu vyjasnila, pretože si spomenul.
„Mám to! Aňa hovorila, že každú nedeľu ide celá jej rodi- na do kostola, aj s najstarším bratom, a potom zájdu na druhé raňajky k babičke. Keď sa najedia, zoberú babičku so sebou a idú na prechádzku, alebo sa autom odvezú kamsi mimo mesta. A vždy popoludní sa Aňa stretne na dvore s kamarátkami. To môže byť fajn nedeľa.“
„To hej. S cukrom a šľahačkou? Myslím tie jahody.
S cukrom a šľahačkou?“
„Áno, ďakujem,“ pritakal Filip a usmial sa. „Myslel som, že hovoríš o nedeli. Že by mala byť s cukrom a šľahačkou.“
„Mala by byť. Ako tvarohový koláč, mušt a hojdacia sieť v záhrade.“
„Alebo ako behanie s Bodkom po lúke. Alebo ako výlet s otcom na bicykloch. Mama nemá bicykel. Nemá to rada,“ dodal Filip.
Zoskočil z hojdacej siete, vybehol po dvoch schodíkoch na terasu, vzal si zo stola misku s jahodami a šľahačkou a po- sadil sa do kresla.
„Ako sa vlastne volá tá lúka?“ spýtal sa a do úst si napchal lyžicu plnú šťavnatého ovocia.
„Myslím, že nemá nijaké meno.“
„A mohol by som niečo vymyslieť?“
„To je dobrý nápad.“
„Mohla by sa volať Obrovská Bodkova lúka, v skratke Oblúk.“
„No to je skvelé, a máš to! Obľúb si Oblúk.“ Obaja sa zasmiali.
„Máš veľa dobrých nápadov, Filip, vieš o tom?“ Filip sa nedôverčivo zadíval na tetu.
„Ja?“
„No ty, kto iný?“
„Ja nemám žiadne nápady. A dobré už vôbec nie.“
„A muríny? Oblúk? A práva dreva? Čo si to nepamätáš?“
„Ale to sú také somariny. Ľahko sa vymýšľajú.“
„To nie je pravda. Tebe sa vymýšľajú ľahko, lebo máš fantáziu.“
„Nemám.“
„Ach, človeče!“ vzdychla teta.
„No nemám. Nedokázal by som vymyslieť knižku ako ty.“
„A načo hneď vymýšľať knižku? Možno je lepšie začať najskôr od niečoho menšieho. Od zbierania myšlienok, napríklad. Zbierania a zapisovania. A tiež od zbierania zaujímavých slov a viet. Niekedy sa dobrý román zrodí z jednej zaujímavej vety. Prvá veta je totiž veľmi dôležitá.“
„Za siedmimi horami, za siedmimi dolami...“ zasmial sa Filip.
„No vidíš, presne tak.“
„Jasné. Akurát, že všetko je tak beznádejne nudné. Škaredé. A hlúpe.“
„To nie je pravda.“
„Ale je. Nebývaš tam, kde ja, tak to nemôžeš vedieť.“
„A v čom sa to miesto, kde bývaš, tak veľmi líši od tohto?“
„Vo všetkom, teta. A veľmi.“
„A videl si, že by sa tu niekedy stalo čosi naozaj nezvyčajné? Zjavujú sa na nebi ohňostroje? Prešiel tadeto aspoň raz sprievod veselých slonov na kolieskových korčuliach? Alebo priletel aspoň nejaký ten tvoj želé mimozemšťan?“
„Ale, teta...“
„Už viem! Mám suseda upíra!“
„Ale, teta...“
„Alebo mimozemšťana!“
„Teta, nejde o to...“
„Tak o čo?“
„Ale veď ty vieš.“
„Nie. Povedz mi.“
„Tu je lúka, tvoj dom, Bodko a...“ chcel jej povedať ešte o vlkoch, ale neodvážil sa. Veď čo by si o ňom pomyslela? Že mu už úplne hrabe... Namiesto toho dodal: „Všeličo tu je...“ a hodil si do úst ďalšiu lyžičku jahôd so šľahačkou.
„A u teba je nuda?“ Filip prikývol.
„Dobre. Tak mi povedz, čo sa stalo dnes ráno. Ale nie u vás doma. Nejde mi o rodinné záležitosti. Čo sa dnes dialo v tvojom najbližšom okolí?“
„Vlastne nič. Vôbec nič, ako som ti hovoril. N. I. Č.“
„Nič a nič?“
„Totálne nič.“
„Ticho a nehybnosť?“
„No ticho tak celkom nie.“
„To znamená?“
„Jeden chlapík postavil na nohy hádam polovicu sídliska.
O siedmej ráno. V nedeľu.“
„Taký robil rámus?“
„Išiel cez celý dvor, a ten je teda dosť veľký.“
„Peklo! On išiel?! No to je strašné!“
„Ale nie, veď to ešte nie je všetko. On totiž išiel s kufrom.“
„Hovorím! Čisté peklo!“
„Teta! S kufrom na kolieskach. Vieš, s takým, čo sa mu vysúva rúčka a môžeš ho ťahať za sebou. No a on ho ťahal. Ale náš dvor, teda chodníky na ňom sú z takej šedivej zámkovej dlažby. A tie kolieska na tej dlažbe robili taký rámus, že dovi. Také trrrrrrrr, trrrrrrr... Ale ešte horšie. Akoby strieľal zo samopalu. A tak si šiel. A šiel. A v panelákoch naokolo všetci padali z postelí. Nebol vôbec starý. Skôr mladší. Taký, v strednom veku. Mohol mať nejakých dvadsaťosem rokov.“
„Fíha, pokročilý vek, naozaj. O chvíľu hádam pôjde do dôchodku.“
„Ale teta! Ide o to, že na tých pár metrov mohol kufor chytiť do ruky a odniesť na parkovisko. Veď vôbec nebol veľký. Ale nie, chlapík si povedal, že čo sa on bude naťahovať s kufrom.“
„No prosím. Krásna scénka. Nedeľa, sedem hodín ráno.
Ticho. A zrazu muž s kufrom...“
„Čo je na tom krásne?“
„Veľa vecí. Vlastne všetko. Po prvé, všetko to, čo vidíme, celý ten obraz. Vidím ho veľmi jasne. Po druhé, zvuky. Až sa chce človeku utiecť, keď o tom počúva. Po tretie, on. Je nejaký podozrivý, nie? A k tomu veľa otázok. Prečo tak išiel? Kam mal namierené? Prečo ho netrápilo, že všetkých zobudí?“
„Asi to bol nejaký hlupák. A ešte aj lenivec.“
„Ktovie. Možno to naozaj bolo z bezohľadnosti a egoizmu. Ale možno sa mu práve zrútil celý svet, a preto ten hluk vôbec nepočul.“
„No jasné, tomu tak verím. A aj keby, to znamená, že môže pokojne všetkých zobudiť?“
„Dobrá otázka. Zapamätám si toho človeka s kufrom, možno sa mi bude na niečo hodiť. Alebo tebe?“
„Mne? No čo si! Načo by mi bol taký somár? Nechaj si ho, ak chceš.“
„Dobre, ďakujem ti. No tak vidíš, predsa len sa niečo u teba dialo.“
„Dialo?! Normálne zemetrasenie! Človek šiel cez dvor...“
„No práve, práve. Mimochodom, nie je už náhodou čas, aby si letel na nedeľný obed?“
Filip vstal.
„Dobre. Skúsim v to veriť. V ten nedeľný obed.“
„Choď a prever to.“
„Každý u nás je, kedy sa mu zachce.“
„Tak to skús zmeniť.“
„Ja?“ zasmial sa Filip. „No čo si... Ale ďakujem ti za jahody a za všetko. Ahoj!“
Ak sa ti ukážka páčila, celú knihu si môžeš zakúpiť tu
