V zime 1959, po tom, ako viedol bojkot autobusovej dopravy v Montgomery po zatknutí Rosy Parksovej, a pred skúškami a úspechmi, ktoré ho ešte len čakali, Martin Luther King a jeho manželka Coretta pristáli v indickom Bombaji, aby navštívili Mahátmá Gándhího, otca nenásilného protestu. Po príchode ich ovenčili kvetinami a King povedal novinárom: „Do iných krajín môžem ísť ako turista, ale do Indie prichádzam ako pútnik.“
Už dlho sníval o ceste do Indie a na pozvanie premiéra Džaváharlála Néhrúa zostali s manželkou celý mesiac. King chcel na vlastné oči vidieť miesto, ktorého boj za oslobodenie spod britskej nadvlády inšpiroval jeho boj za spravodlivosť v Amerike. Chcel vidieť tzv. nedotknuteľných, príslušníkov najnižšej kasty v starobylom indickom kastovom systéme, o ktorých čítal a s ktorými sympatizoval, ale ktorí zostávali bokom, hoci India získala nezávislosť už pred desaťročím.
Zistil, že ľudia v Indii sledujú trápenia jeho vlastných utláčaných ľudí v Amerike, vedia o bojkote autobusov, v ktorého čele stál. Kamkoľvek prišiel, ľudia na uliciach Bombaja a Dillí sa okolo neho tlačili a žiadali ho o autogram.
Jedného popoludnia sa King s manželkou vybrali na južný cíp krajiny do mesta Tiruvanantapuram v štáte Kérala, aby navštívili študentov strednej školy, ktorých rodiny patrili k nedotknuteľným.
„Mládež, rád by som vám predstavil jedného nedotknuteľného zo Spojených štátov amerických,“ uviedol ho riaditeľ.
King bol ohromený. Nečakal, že by tento výraz mohol byť použitý na neho. V skutočnosti ho to najprv vyviedlo z miery. Priletel z iného kontinentu, obedoval s predsedom vlády. Nevidel súvislosť, nechápal, čo má indický kastový systém spoločné priamo s ním, nerozumel, prečo by ľudia z najnižšej indickej kasty mali pozerať naňho, amerického černocha a významného hosťa, ako na príslušníka rovnako nízkej kasty, do akej sami patria, prečo by ho mali vnímať ako jedného z nich. „Na chvíľu som bol trochu šokovaný a naštvaný, že o mne hovoria ako o nedotknuteľnom,“ napísal.
Potom začal premýšľať o realite života ľudí, za ktorých bojoval – dvadsať miliónov ľudí, po stáročia odsúdených v Amerike na to najnižšie postavenie, „stále sa dusiacich v nepriedušnej klietke chudoby“, v karanténe v izolovaných getách, vo vyhnanstve vo svojej vlastnej krajine. A povedal si: „Áno, som nedotknuteľný. Každý černoch v Spojených štátoch amerických je nedotknuteľný.“
V tej chvíli si uvedomil, že v krajine slobodných je zavedený kastový systém, ktorý sa nelíši od kastového systému v Indii, a že v ňom žil celý svoj život. To bolo to, čo sa skrývalo pod silami, proti ktorým v Amerike bojoval.
To, čo Martin Luther King zistil toho dňa o svojej krajine, sa začalo dávno predtým, ako sa predkovia našich predkov prvýkrát nadýchli. Viac ako jeden a pol storočia pred americkou vojnou za nezávislosť vznikla na spornom území, ktoré sa neskôr stalo Spojenými štátmi, ľudská hierarchia, koncepcia prirodzeného dedičného práva, pokušenie oprávnenej expanzie, ktorá uvedie do chodu prvú demokraciu sveta a spolu s ňou aj rebríček ľudskej hodnoty a využitia.
Začala prekrúcať mysle ľudí, chamtivosť a pocit vlastnej hodnoty zatieňovali ľudské svedomie, aby si vzali pôdu a ľudské telá, pri ktorých dobyvatelia presvedčili sami seba, že na ne majú právo. Ak mali túto divočinu pretvoriť a civilizovať podľa svojich predstáv, rozhodli sa, že budú musieť dobyť, zotročiť alebo sa zbaviť ľudí, ktorí na nej už žili, a priviezť tých, ktorých považovali za menejcenné bytosti, aby skrotili a obrábali túto krajinu a zároveň získali bohatstvo, nachádzajúce sa v bohatej pôde a na pobreží.
Na ospravedlnenie svojich plánov prevzali už existujúce predstavy o svojej nadradenosti, posilnené ich vlastným zaujatým výkladom Biblie, a vytvorili hierarchiu toho, kto môže čo robiť, kto môže čo vlastniť, kto stojí na vrchole, kto úplne dole a kto sa nachádza medzi nimi. Vznikol rebríček ľudskosti, svojou povahou globálny, v ktorom horné priečky obsadili ľudia z Európy, pričom aj v rámci hornej priečky vznikali ďalšie: anglickí protestanti boli na samom vrchole, pretože ich zbrane a zdroje nakoniec zvíťazili v krvavom boji o Severnú Ameriku. Všetci ostatní sa zaradili v zostupnom poradí na základe ich blízkosti k tým, ktorí boli považovaní za najnadradenejších. Poradie hodnoty pokračovalo smerom nadol, až kým sa človek nedostal na samé dno – k africkým zajatcom dovážaným na budovanie Nového sveta a na to, aby slúžili víťazom po všetky svoje dni, jednu generáciu za druhou celých dvanásť generácií.
Vytvoril sa kastový systém založený na tom, ako ľudia vyzerajú, internalizovaný rebríček hodnoty, nevyslovený, nepomenovaný, nepriznaný bežnými občanmi, aj keď ho v každodennom živote dodržiavajú a podvedome podľa neho konajú. Rovnako ako klince, trámy a nosníky tvoriace infraštruktúru budovy nie sú viditeľné pre jej obyvateľov, tak je to aj s kastou. Práve jej neviditeľnosť jej dáva silu a trvácnosť. A hoci sa môže presúvať do vedomia aj mimo neho, hoci môže vzplanúť a znovu sa presadiť v nepokojných časoch a ustúpiť do úzadia v časoch relatívneho pokoja, je neustále prítomná vo fungovaní krajiny.
Pojem kasta sa v Spojených štátoch nepoužíva často. Považuje sa za jazyk Indie alebo feudálnej Európy. Niektorí antropológovia a vedci zaoberajúci sa rasou v Amerike však tento termín používajú už niekoľko desaťročí. Ešte pred nástupom modernej doby sa myšlienkou kasty ako jeden z prvých Američanov zaoberal predvojnový abolicionista a americký senátor Charles Sumner, ktorý bojoval proti segregácii na severe. „Oddeľovanie detí vo verejných školách v Bostone na základe farby pleti alebo rasy je v povahe kasty, a z tohto dôvodu je porušením rovnosti,“ napísal. Citoval ďalšieho filantropa: „Kasta robí rozdiely tam, kde Boh žiadne nevytvoril.“
Nemôžeme úplne pochopiť súčasné otrasy alebo väčšinu zlomových bodov v amerických dejinách bez toho, aby sme vzali do úvahy ľudskú pyramídu, ktorá je v nás všetkých zakódovaná. Kastový systém a pokusy o obranu, udržanie alebo zrušenie hierarchie tvorili základ americkej občianskej vojny a hnutia za občianske práva o storočie neskôr a prenikajú aj politikou Ameriky dvadsiateho prvého storočia. Tak ako je DNA kódom pokynov pre vývoj buniek, kasta je operačným systémom pre ekonomické, politické a sociálne interakcie v Spojených štátoch už od doby ich vzniku.
V roku 1944 vypracoval švédsky sociálny ekonóm Gunnar Myrdal s tímom najtalentovanejších vedcov v krajine dvetisícosemstostranové dvojzväzkové dielo An American Dilemma (Americká dilema), ktoré sa dodnes považuje za asi tú najkomplexnejšiu štúdiu o rase v Amerike. Myrdalovo skúmanie rasy ho priviedlo k poznaniu, že najpresnejší termín na označenie fungovania americkej spoločnosti nie je rasa, ale kasta, a že je to možno jediný termín, ktorý vystihuje to, čo sa zdalo tvrdohlavo pevne určeným rebríčkom ľudskej hodnoty. Dospel k záveru, že Amerika vytvorila kastový systém a snaha „zachovať farebnú deliacu čiaru má pre obyčajného bieleho človeka ‚funkciu‘ udržiavania tohto kastového systému, udržiavania ‚černocha na jeho mieste‘“.
Antropológ Ashley Montagu bol medzi prvými, ktorí tvrdili, že rasa je ľudský vynález, sociálny konštrukt, nie biologický, a že pri snahe pochopiť rozdelenia a nerovnosti v Spojených štátoch sme sa typicky prepadli do pasce pohyblivého piesku a mytológie rasy. „Keď hovoríme o rasovom probléme v Amerike, v skutočnosti máme na mysli kastový systém a problémy, ktoré tento kastový systém v Amerike vytvára,“ napísal v roku 1942.
Niektorí poprední belošskí rasisti minulého storočia nemali veľa pochybností, pokiaľ ide o súvislosti medzi indickým kastovým systémom a kastovým systémom amerického juhu, kde v rámci Spojených štátov existoval ten najčistejší právny kastový systém. „Zúfalé úsilie víťazných vyšších vrstiev v Indii o zachovanie čistoty svojej krvi pretrváva dodnes v ich starostlivo regulovanom kastovom systéme,“ napísal v roku 1916 Madison Grant, populárny eugenik, vo svojom bestselleri The Passing of the Great Race (Zanikanie veľkej rasy). „V našich južných štátoch majú oddelené železničné vozne a sociálna diskriminácia presne ten istý účel.“
Kastový systém sa dostane ku každému obyvateľovi, jeho kódexy sa vstrebávajú ako minerálne pramene a určujú očakávania, kam sa človek môže na rebríčku zaradiť. „Robotník v továrni, ktorý sa nemá na koho ‚pozerať zvrchu‘, sa pri černochovi cíti výnimočne nadradený,“ poznamenal v roku 1942 Liston Pope z Yalovej univerzity. „Farebný predstavuje jeho poslednú obranu proti spoločenskému zabudnutiu.“
V roku 1913 sa významný južanský pedagóg Thomas Pearce Bailey podujal zostaviť to, čomu hovoril rasové krédo juhu. Predstavovalo ústredné princípy kastového systému. Jedným z nich bola zásada: „Nech je najnižší biely muž viac ako najvyšší černoch.“
V tom istom roku muž narodený na dne indického kastového systému, narodený ako nedotknuteľný v centrálnych provinciách, pricestoval z Bombaja do New Yorku. Na jeseň toho roku prišiel Bhímráo Ámbédkar do Spojených štátov študovať ekonómiu ako postgraduálny študent na Kolumbijskej univerzite. Zameriaval sa na rozdiely medzi rasou, kastou a triedou. Keďže býval len niekoľko blokov od Harlemu, videl na vlastné oči postavenie svojich amerických náprotivkov.
Svoju dizertačnú prácu dokončil práve v čase, keď mal v roku 1915 v New Yorku premiéru film Zrodenie národa, výbušná pocta konfederačnému juhu. V štúdiu pokračoval v Londýne a po návrate do Indie sa stal popredným vodcom nedotknuteľných a významným intelektuálom, ktorý pomohol vypracovať novú indickú ústavu. Pracoval na odstránení výrazu nedotknuteľní. Odmietal pojem haridžania, ktorý pre nich používal Gándhí a ktorý im znel povýšenecky. O svojich ľuďoch hovoril ako o dalitoch, čo znamená „zlomení ľudia“, čo – pre kastový systém – aj boli.
Ťažko povedať, aký vplyv malo jeho vystavenie sa spoločenskému poriadku v Amerike naňho osobne. V priebehu rokov však venoval veľkú pozornosť, podobne ako mnohí daliti, podriadenej kaste v Amerike. Indovia si už dlho uvedomovali ťažkú situáciu zotročených Afričanov a ich potomkov v období pred občianskou vojnou. V 70. rokoch
19. storočia, po skončení otroctva a počas krátkeho obdobia černošského pokroku známeho ako éra rekonštrukcie, našiel indický spoločenský reformátor Jotiba Phule inšpiráciu u abolicionistov. Vyjadril nádej, „že moji krajania by mohli prijať ich ušľachtilý príklad za svoj vzor“.
O mnoho desaťročí neskôr, v lete 1946, na základe správy, že Američania čiernej pleti požiadali OSN o ochranu ako menšina, Ámbédkar oslovil najznámejšieho afroamerického intelektuála tej doby W. E. B. Du Boisa. Povedal mu, že „študoval černošskú problematiku“ spoza oceánu a rozpoznal ich spoločné osudy.
„Medzi postavením nedotknuteľných v Indii a postavením černochov v Amerike je toľko podobností,“ napísal Ámbédkar Du Boisovi, „že skúmanie tejto druhej skupiny je nielen prirodzené, ale aj nevyhnutné.“
Du Bois Ámbédkarovi odpísal, že ho pozná a s nedotknuteľnými v Indii „veľmi sympatizuje“. Vyzeralo to, že to bol práve Du Bois, kto hovoril v mene marginalizovaných v oboch krajinách, keď identifikoval dvojité vedomie ich existencie. A bol to Du Bois, kto sa pred desaťročiami odvolával na indický koncept, keď vyjadril trpký výkrik svojho ľudu v Amerike: „Prečo ma Boh urobil vyhnancom a cudzincom v mojom vlastnom dome?“
Do tejto knihy som sa pustila s podobnou túžbou prekročiť oceány, aby sme lepšie pochopili, ako sa to všetko v Spojených štátoch začalo: pripisovanie významu nemenným fyzickým vlastnostiam, pyramída odovzdávaná po stáročia, ktorá definuje a riadi politiku, konanie a osobné vzťahy. Aký je pôvod a fungovanie hierarchie, ktorá zasahuje do každodenného života a životných šancí každého Američana? Ktorá zasahuje do môjho vlastného života so znepokojujúcou pravidelnosťou a dôsledkami?
Americký kastový systém som začala skúmať po takmer dvoch desaťročiach študovania dejín juhu Jima Crowa, právneho kastového systému, ktorý vyrástol z otroctva a pretrval až do 70. rokov 20. storočia, teda až do života mnohých súčasných Američanov. Pri práci na knihe The Warmth of Other Suns (Teplo iných sĺnk) som zistila, že nepíšem o geografii a sťahovaní, ale o americkom kastovom systéme, umelej hierarchii, v ktorej väčšina všetkého, čo človek môže a nemôže robiť, vychádza z toho, ako človek vyzerá, a ktorá sa prejavuje tak na severe, ako aj na juhu. Písala som o stigmatizovaných ľuďoch, ktorých bolo šesť miliónov a ktorí sa snažili oslobodiť od kastového systému na juhu, len aby zistili, že hierarchia ich prenasleduje všade, kam sa pohnú, podobne ako tieň kasty – ako som čoskoro zistila – prenasleduje Indov v ich vlastnej globálnej diaspóre.
Pre túto knihu som chcela pochopiť pôvod a vývoj klasifikácie a vyzdvihovania jednej skupiny ľudí nad druhú a dôsledky takéhoto konania pre predpokladaných príjemcov výhod a pre tých, ktorí sú pod ich úrovňou. Chodila som po svete ako živý, dýchajúci kastový experiment a chcela som pochopiť hierarchie, ktorými som sa musela riadiť, tak ako mnoho miliónov ďalších ľudí, aby sme mohli vykonávať svoju prácu a plniť si svoje sny.
Znamenalo to pozrieť sa na najznámejší kastový systém sveta v Indii a preskúmať paralely, prekrývanie a kontrasty medzi ním a tým, ktorý prevládal v mojej krajine. Snažila som sa tiež pochopiť molekulárne, koncentrované zlo, ktoré vytvorilo kastový systém zavedený v nacistickom Nemecku, a našla som prekvapujúce a znepokojujúce súvislosti medzi Spojenými štátmi a Nemeckom v desaťročiach, ktoré predchádzali Tretej ríši. Skúmaním dejín všetkých troch hierarchií a množstva štúdií o kastách naprieč vednými odbormi som začala systematickejšie zhromažďovať paralely a identifikovať základné spoločné charakteristiky týchto hierarchií, ktoré som nazvala osem pilierov kasty, znakov, ktoré sú znepokojivo prítomné vo všetkých z nich.
Učenci venovali obrovskú energiu štúdiu južanského kastového systému Jima Crowa, v ktorého tieni sa Spojené štáty stále nachádzajú, zatiaľ čo iní intenzívne študovali tisícročia starý kastový systém Indie. Zväčša ich posudzovali izolovane, špecializovali sa na jeden alebo na druhý. Len málo z nich ich postavilo vedľa seba a tí, ktorí tak urobili, často narážali na odpor. Neodradená tým, čo sa pre mňa stalo poslaním, snažila som sa dopátrať ku koreňom hierarchie a k deformáciám a nespravodlivostiam, ktoré prináša. Okrem Spojených štátov ma môj výskum zaviedol do Londýna, Berlína, Dillí a Edinburghu po stopách historických vlákien zdedeného ľudského postavenia. Aby som tento fenomén bližšie zdokumentovala, rozhodla som sa v tejto knihe opísať aj scény kasty – niektoré načrtnuté neochotne z mojich vlastných stretnutí s kastou a iné, ktoré mi rozprávali ľudia, čo ich zažili alebo dôverne poznali.
Hoci sa táto kniha snaží zohľadniť účinky na každého, kto sa ocitne lapený v sieti hierarchie, venuje značnú pozornosť aj pólom amerického kastového systému: tým na vrchole, európskym Američanom, ktorí boli hlavnými príjemcami jeho výhod, a tým, ktorí sú na jeho dne, Afroameričanom, proti ktorým kastový systém namieril plnú silu svojej dehumanizácie.
Americký kastový systém vznikol v rokoch po príchode prvých Afričanov do kolónie Virgínia v lete 1619, keď sa kolónia snažila spresniť rozdiely medzi tým, kto môže byť zotročený na celý život a kto nie. Postupom času koloniálne zákony udelili Angličanom a írskym nádenníkom väčšie privilégiá ako Afričanom, ktorí pracovali spolu s nimi, a Európania sa zlúčili do novej identity, ktorá bola kategorizovaná ako biela – protipól čiernej. Historik Kenneth
M. Stampp nazval toto prideľovanie rasových kategórií „kastovým systémom, oddeľujúcim tých, ktorých vzhľad im umožňoval tvrdiť, že majú čisto belošský pôvod, od tých, ktorých vzhľad naznačoval, že niektorí alebo všetci ich predkovia boli černosi“. Príslušníci belošskej kasty, ako ju nazval, „verili v ‚nadradenosť bielych‘ a zachovávali vysoký stupeň kastovej solidarity, aby si ju zabezpečili“.
Preto kniha obsahuje mnoho odkazov na americký juh, kde sa tento kastový systém zrodil. Juh je miesto, kde bola väčšina podriadenej kasty odsúdená žiť po väčšinu histórie krajiny, a preto je to aj miesto, kde sa kastový systém formalizoval a najbrutálnejšie presadzoval. Práve tam vznikli princípy vzťahov medzi kastami predtým, než sa rozšírili do zvyšku krajiny, vďaka čomu spisovateľ Alexis de Tocqueville v roku 1831 poznamenal: „Rasový predsudok sa mi zdá silnejší v štátoch, ktoré otroctvo zrušili, než v tých, kde ešte jestvuje, a nikde sa neprejavuje tak neznášanlivo ako v štátoch, ktoré otroctvo nikdy nepoznali.“
Aby sme si upravili pohľad na seba samých, používam v knihe jazyk, ktorý sa dá bežnejšie spájať s ľuďmi v iných kultúrach, aby som naznačila nový spôsob chápania našej hierarchie: dominantná kasta, vládnuca väčšina, zvýhodnená kasta alebo najvyššia kasta namiesto alebo okrem belochov. Stredná kasta namiesto alebo okrem Ázijčanov alebo Latinoameričanov. Podriadená kasta, najnižšia kasta, spodná kasta, znevýhodnená kasta, historicky stigmatizovanínamiesto alebo okrem afroamerických. Pôvodné, podmanené alebo domorodé obyvateľstvo namiesto alebo okrem pôvodných Američanov. Marginalizovaní ľudia namiesto alebo okrem žien akejkoľvek rasy alebo menšiny akéhokoľvek druhu.
Môže to znieť ako cudzí jazyk, čo v niektorých ohľadoch aj je a má byť. Pretože aby sme skutočne porozumeli Amerike, musíme otvoriť oči a vnímať skrytú prácu kastového systému, ktorý zostáva nepomenovaný, ale na našu spoločnú škodu medzi nami prevláda, aby sme videli, že máme viac spoločného medzi sebou a s kultúrami, ktoré by sme inak mohli odmietať, a aby sme nazbierali odvahu uvažovať o tom, že práve v tom môžu spočívať odpovede.
Keď som sa púšťala do tejto práce, hltala som knihy o kastách v Indii a v Spojených štátoch. Moje neuróny spozorneli pri všetkom, čo obsahovalo slovo kasta. Objavila som spriaznené duše z minulosti – sociológov, antropológov, etnografov, spisovateľov, ktorých práce ma preniesli časom a naprieč generáciami. Mnohí z nich šli proti prúdu a ja som cítila, že pokračujem v tradícii a nekráčam sama.
Uprostred výskumu sa správa o mojom skúmaní dostala k niektorým indickým vedcom zaoberajúcim sa kastou, ktorí žijú tu v Amerike. Pozvali ma, aby som vystúpila na úvodnej konferencii o kaste a rase na Massachusettskej univerzite v Amherste, meste, kde sa narodil W. E. B. Du Bois a kde sú uložené jeho listiny.
Tam som povedala publiku, že som napísala šesťstostranovú knihu o ére Jima Crowa na americkom juhu, o dobe čistej nadradenosti bielych, ale že slovo rasizmus sa v nej vôbec neobjavuje. Povedala som im, že po pätnástich rokoch strávených študovaním tejto témy a počúvaním svedectiev tých, ktorí túto éru zažili, som si uvedomila, že daný termín je nedostatočný. Kasta je oveľa presnejší termín a uviedla som im dôvody prečo. Boli ohromení a zároveň povzbudení. Indické jedlo, láskavo naservírované predo mňa na recepcii, vychladlo pre množstvo otázok a rozhovorov, ktoré sa pretiahli do noci.
Počas slávnostného zakončenia konferencie, o ktorom som vopred nevedela, mi hostitelia odovzdali bronzovo sfarbenú bustu patróna ľudí z nízkych indických vrstiev Bhímráo Ámbédkara, dalitského vodcu, ktorý písal Du Boisovi celé tie desaťročia predtým.
Pripadalo mi to ako zasvätenie do kasty, do ktorej som vždy nejako patrila. Znova a znova sa delili o scény toho, čo prežili, a ja som reagovala s osobným uznaním, akoby som dokonca predvídala nejaký konkrétny zvrat alebo výsledok. Na ich počudovanie som začala byť schopná rozlišovať, kto z prítomných Indov sa narodil do vyššej a kto do nižšej kasty, ale nie vďaka tomu, ako vyzerali, ako by to bolo možné v Spojených štátoch, ale na základe univerzálnej ľudskej reakcie na hierarchiu – v prípade osoby z vyššej kasty to prezrádzala nezvratná istota v postoji, správaní a vystupovaní, viditeľné očakávanie ústredného postavenia.
Po jednom bloku prednášok som pristúpila k prednášajúcej, ktorej kastu som určila na základe pozorovania jej interakcií. Všimla som si, že sa automaticky postavila nad dalitskú rečníčku a podujala sa vysvetľovať, čo dalitská žena práve povedala alebo myslela. Zaujala pozíciu autority, akoby to bola jej druhá prirodzenosť, možno bez toho, aby si to uvedomovala.
Chvíľu sme sa rozprávali a potom som jej povedala: „Vy patríte do vyššej kasty, je to tak?“ Zatvárila sa skleslo. „Ako ste na to prišli?“ spýtala sa. „Tak veľmi sa snažím.“ Rozprávali sme sa ešte asi hodinu a ja som videla, aké úsilie ju stálo zvládať podvedomé signály zakódovanej nadradenosti, duchaprítomnosť potrebnú na to, aby mohla čeliť naprogramovaniu kasty. Videla som, aké to bolo ťažké aj pre niekoho, kto sa usiluje o odstránenie kastového rozdelenia, pre niekoho, kto bol – ako sa ukázalo – vydatý za muža z nižšej kasty a kto hlboko veril rovnostárskym ideálom.
Cestou domov som sa vrátila do svojho vlastného sveta, keď počas letiskovej kontroly vybrali môj kufor na prehliadku. Pracovník letiskovej bezpečnosti bol Afroameričan okolo dvadsiatky. Nasadil si latexové rukavice a začal pracovať. Prehrabal môj kufor a vybral malú škatuľku, rozbalil záhyby papiera a chytil do dlane bustu Ámbédkara, ktorú som dostala.
„Toto sa objavilo na röntgene,“ povedal. Bola ťažká ako ťažidlo na papier. Otočil ju hore nohami a prezeral si ju zo všetkých strán, pričom jeho pohľad sa zastavil na spodnej časti. Zdalo sa, že ho znepokojuje, že niečo môže byť vnútri.
„Budem to musieť skontrolovať,“ upozornil ma. Po chvíli sa vrátil a vyhlásil, že je v poriadku a môžem s bustou pokračovať v ceste. Pozrel na okuliarnatú tvár s rednúcimi vlasmi a nezlomným výrazom a zdalo sa, že sa čuduje, prečo mám so sebou niečo, čo vyzerá ako totem z inej kultúry.
„Tak kto je to?“ spýtal sa. Samotné meno Ámbédkar by mu nič nehovorilo, sama som sa o ňom dozvedela len rok predtým, a nebol čas vysvetľovať paralelný kastový systém. Takže som vyhŕkla to, čo sa mi zdalo najrozumnejšie.
„Och, to je indický Martin Luther King,“ odvetila som.
„Super,“ povedal spokojne a zdalo sa, že je trochu hrdý. Potom Ámbédkara opäť zabalil, akoby to bol sám Martin Luther King, a jemne ho položil späť do kufra.
Ak sa ti ukážka páčila, celú knihu si môžeš zakúpiť tu
