Na fotografii je autor knihy Ako nakŕmiť diktátora Witold Szabłowski spolu s Yong Moeun, kuchárkou kambodžského diktátora Pol Pota
Witold Szabłowski vyhľadal kuchárov najväčších diktátorov 20. storočia, aby sa prostredníctvom ich príbehov pozrel na moderné dejiny z celkom nového uhla. Irak Saddáma Husajna, Kuba Fidela Castra, Albánsko Envera Hodžu, Uganda Idiho Amina či Pol Potova Kambodža. Čo meno, to iná diktatúra, čo krajina, to iná zaujímavá kuchyňa. Taká je jeho kniha Ako nakŕmiť diktátora.
Hovorí sa, že láska prechádza cez žalúdok. Myslíš, že niečo podobné môžeme povedať aj o dejinách?
Samozrejme. Celé dejiny sú vlastne veľmi jednoduché procesy. Politika a celé to bytie vodcom či diktátorom je najmä o tom, že sa rozhoduje, ČI ľudia budú jesť, ČO budú jesť, kto bude jesť lepšie, a kto horšie. Dejiny sveta sú tak trochu aj dejinami toho, čo ľudia jedia. Kvôli jedlu môžu vypuknúť aj revolúcie. Tak to bolo napríklad v Poľsku. Augustový štrajk v roku 1980, kedy vzniklo aj hnutie Solidarita a odštartovali sa zmeny v poľskej spoločnosti a celom našom východnom bloku, začali tým, že v robotníckych jedálňach sa zdvihli ceny mletých rezňov. Potom to šlo, samozrejme, ďalej, padol Berlínsky múr i Sovietsky zväz, ale prvou iskrou v skutočnosti bolo to, že zdraželo mäso. Takže dejiny sveta a dejiny diktátorov prechádzajú tak trochu aj cez žalúdok. Podobne ako láska.
Štyri roky si sa rozprával s kuchármi diktátorov. Čo si zistil? Mali jedlá, ktoré obľubovali, nejaký vplyv na ich rozhodnutia? Myslíš, že dejiny by šli iným smerom, keby si Saddám Husajn obľúbil iné jedlá?
Na začiatok musím povedať, že donedávna som bol jedným z troch ľudí na svete, ktorí poznali recept na obľúbenú polievku Saddáma Husajna. Jeho žena bola prvá, jeho kuchár druhý, a ja som bol tretí. Tá polievka sa nazýva Zlodejská rybacia polievka. A či to, že jeho obľúbeným jedlom bola práve polievka s týmto názvom nejako ovplyvnilo jeho ľudský osud? Myslím si, že absolútne áno. Husajn vyrástol v meste Tikrít v takej dosť banditskej rodine, ktorá sa volala at-Tikrítí. Mesto Tikrít leží na brehu rieky a tak sa tam konzumuje veľa rýb. A oni, keďže boli zlodeji, tak často jedli kradnuté ryby. Jedlo v tejto rodine odzrkadľovalo jej povahu. To, že at-Tikrítí boli vrahovia a zlodeji malo na Saddáma rozhodujúci vplyv. Aj on sám sa ním napokon stal, akurát to všetko pozdvihol ešte o niekoľko levelov vyššie. A to na spoločenskom rebríčku. Ale aj na rebríčku krutosti. V skutočnosti ho teda stvorila táto polievka. Dobrým príkladom diktátora, ktorého ovplyvnilo jedlo, je albánsky vodca Enver Hodža, ktorý mal veľmi prísnu diétu a mohol zjesť len 1500 kalórií denne. Jeho kuchár hovorí, že tento človek chodil celý čas nazúrený, celý čas bol zlý, celý čas sa zdalo, že chce niekomu jednu uvaliť. Za všetko mohol hlad. A to ho celkom určite utvorilo ako človeka, vodcu i diktátora.
Máš nejaké svoje obľúbené „diktátorské“ jedlo?
To je celkom určite spomínaná Husajnova rybacia polievka, najmä preto, že získať tento recept bolo nesmierne ťažké. Patrí medzi tie recepty, ktoré si so sebou kuchári berú do hrobu. Som hrdý, že sa mi to podarilo a že ho nájdete v mojej knihe. Je to veľmi zaujímavá polievka, do ktorej sa dávajú paradajky, mandle i hrozienka. Ide teda o orientálny recept veľmi zaujímavej chuti a tak sa celkom prirodzene stal aj súčasťou mojej domácej kuchyne. Druhý obľúbený recept, to je tiež ryba, ale v mangovej omáčke, obľúbené jedlo Fidela Castra.
Zjedol si poriadny kus dejín. Nerozbolelo ťa po tom všetkom brucho?
Rozbolelo. A veľakrát. Pohybujeme sa tu totiž na takom veľmi klzkom a neistom povrchu. Chcel som napísať vážnu knihu o tom, ako sa rodí tyrania, avšak z neobvyklého pohľadu – od kuchynského sporáka. Vypočul som si všeličo a niekedy ma z toho tak bolelo brucho, že som nebol schopný jesť. Písal som knižku o jedle a jedení, no nedokázal som prehltnúť ani len kúsok suchej žemle.
