15. februára 1989 sa definitívne skončila sovietska okupácia Afganistanu. Laureátka Nobelovej ceny za literatúru Svetlana Alexijevič napísala o osudoch vojakov-Afgancov a ich najbližších silnú knihu Zinkoví chlapci. Nie sú to však jediné ťažké chvíle v histórii tejto krajiny. Komplikované dejiny Afganistanu v kocke spracovala vo svojej eseji Kristína Karabová.
Afganistan je mnohonárodnostný štát, ktorý bol umelo vytvorený behom dejín a mocenského zasahovania veľkých impérií, najmä Veľkej Británie a Ruska. Najväčšou národnosťou sú Paštúni, ktorí sa delia na početné rody, kmene a zväzky. Obývajú juhovýchodné horské oblasti krajiny. Nasledujú Tadžici (Farsí), ktorí sa nachádzajú na severe a severovýchode a Hazári – potomkovia mongolských dobyvateľov. Za nimi idú Uzbeci, Turkméni, Balúčovia, Kirgizi, Kazachovia a v mestách Židia a Indovia.
Veľká hra impérií
História rusko-afganských vzťahov je dlhá a spletitá. Už v 19. storočí hľadali ruskí imperátori spôsob, ako si zaistiť vplyv v Strednej Ázii a zabezpečiť si obranné pásmo pred prípadným útokom z juhu, s potenciálnym prístupom do južnej Ázie. Ruské vojská si postupne podmaňovali rozdrobené chanáty a emiráty, konsolidujúc svoje pozície v Strednej Ázii a ku koncu 19. storočia prebehlo pripojenie strednej Ázie k Ruskej ríši.
Tento fakt znepokojoval Britániu, ktorá ho vnímala ako ohrozenie svojho prevládajúceho vplyvu v Afganistane a najmä svojej vlády v Indii. Boj o vplyv v regióne medzi dvomi impériami bol nazvaný ako „Veľká hra“ či „Hra tieňov“ (Great Game alebo Schattenturnier), ktorá v 19. storočí vyústila do dvoch britsko-afganských vojen v rokoch 1839 – 1842 a 1878 – 1880. V oboch vojnách na území Afganistanu britská armáda utŕžila porážku, v dôsledku čoho sa Britom nikdy nepodarilo Afganistan úplne ovládnuť. Po skončení druhej vojny zavládlo v Afganistane relatívne pokojné obdobie, počas ktorého sa Briti snažili riadiť jeho zahraničnú politiku nepriamo – prostredníctvom finančných dotácií. V roku 1893 sa vzťahy medzi Britskou Indiou a Afganistanom vyostrili – išlo o nevyjasnené afgansko-indické pohraničie, v ktorom žili paštúnske kmene. Výsledkom vyjednávania medzi vtedajším afganským emirom a ministrom zahraničia indickej vlády Sirom Mortimerom Durandom, sa stala hraničná čiara tzv. Durandova línia, ktorá v podstate umelo rozdelila územie.
Emir Habibulláh Chán (vládol v rokoch 1901 – 1919) zachovával vyrovnané vzťahy s oboma ríšami. V roku 1907 bol uzatvorená medzinárodná britsko-ruská dohoda – tzv. Petrohradská konvencia –, ktorá mala ukončiť „Veľkú hru“. Ohraničovala sféry vplyvu oboch mocností v strednej Ázii. Rusko súhlasilo s britským protektorátom nad Afganistanom a zaväzovalo sa nenadväzovať priame kontakty s emirom.
V týchto rokoch sa pod vplyvom ruskej a iránskej revolúcie 1905 – 1907 začali v krajine objavovať snahy o demokratizáciu afganského verejného života. V roku 1906 vznikol prvý tajný spolok, členovia ktorého si začali hovoriť mladoafganci (podľa vzoru mladoosmanov) – patrili k nim rôzni vzdelaní ľavicoví intelektuáli, mladí ľudia, ktorí mali možnosť študovať v zahraničí, liberálne zmýšľajúci úradníci, statkári, či uvedomelí armádni dôstojníci. Mladoafganské hnutie sa usilovalo o vytvorenie konštitučnej monarchie, ba niektorí radikálnejšie nastavení až o republikánsku formu vlády. Členov však čoskoro zatkli, uväznili, a začalo sa prenasledovanie reformátorských pohnútok.
Počas 1. svetovej vojny sa v Afganistan vyhlásil neutralitu. Napriek nej sa však v krajine šírili protibritské nálady aj na strane mlado-, aj na strane staroafgancov. Po revolúcii v Rusku v roku 1917 sa Veľká Británia snažila emira prinútiť k tomu, aby sa pridala k medzinárodnej intervencii proti sovietom, ale zároveň sa pod zámienkou priechodu britsko-indických intervenčných vojsk chystala Afganistan vojensky obsadiť. Habilluláh nesúhlasil, avšak britské jednotky krajinu obišli a do ruského Turkmenistanu sa v roku 1918 i tak dostali. Afganistan sa tak ocitol v obklopení britskej armády z troch strán (India, Irán, Turkmenistan). Napätá vnútorná i zahraničná situácia vyústila do atentátu na Habibulláha.
Nezávislý Afganistan
Po atentáte na Habibulláha Chána sa v roku 1919 na čelo Afganistanu dostal jeho syn, priaznivec mladoafgancov Amanulláh Chán (1919 – 1929). Využil masaker v indickom Amritsare a rozhodol sa vtrhnúť do britskej Indie. Tak sa začala tretia britsko-afganská vojna, v dôsledku ktorej sa Afganistan zbavil britského protektorátu a stal sa fakticky nezávislým. V roku 1921 uzatvoril sovietsko-afganskú zmluvu o nadviazaní diplomatických stykov. Sovietski inžinieri napríklad v roku 1927 začali pracovať na budovaní cesty cez Salangský priesmyk, aby tak spojili Samarkand, Dušanbe a Kábul.
Po bojoch o moc sa v roku 1929 na trón dostal Nadir Šach, ktorý sa opieral o podporu Británie, i keď viedol aj čulé obchodné styky so Sovietskym zväzom, a tvrdo potláčal akúkoľvek opozíciu, čo sa mu napokon vypomstilo: pri moci sa udržal do atentátu v roku 1933. Na trón nasadol jeho syn – Muhammad Záhir Šach, známy aj ako „posledný kráľ Afganistanu“, avšak už za zriadenia konštitučnej monarchie. Na tróne zotrval 40 rokov, až do prevratu v roku 1973.
Po 2. svetovej vojne sa začala spolupráca s USA, ktoré v rámci Trumanovej doktríny v krajine pomáhali budovať rozsiahle zavlažovacie systémy.
Stále sa zhoršujúce podmienky obyvateľstva začalo v 50. rokoch tematizovať hnutie Prebudená mládež, začali sa prebúdzať opozičné skupiny ako aj študenti na Kábulskej univerzite. Parlamentné voľby v roku 1952, po ktorých sa do vlády nedostal žiadny opozičný kandidát, vyústili do mohutných demonštrácií, ktoré podporili aj kábulskí študenti pod vedením Babraka Karmala. Úrady následne rozprášili opozičné skupiny, predstaviteľov ktorých uväznili.
Nová vláda na čele s kráľovým bratrancom Muhammadom Daúdom (1953 – 1963) sa rozhodla ísť cestou riadeného hospodárstva a päťročníc, v rámci ktorej vyhlásila boj s negramotnosťou a zrušila povinnosť žien nosiť závoj. Moskva bola opäť ochotná poskytnúť materiálnu a technickú pomoc. Afganistan sa tak čoraz viac stával ekonomicky závislým od Sovietskeho zväzu a socialistických krajín.
V 50. rokoch však začal byť pálčivý i problém Paštunistanu, teda oblasti, ktorá bolo umelo rozdelené Durandovou líniou a pripadlo Britskej Indii, pričom od roku 1947 patrilo Pakistanu. Afganistan toto začlenenie nikdy neuznal. Pokusy o založenie Paštunistanu vyhodnocoval Pakistan ako zasahovanie do vnútorných záležitostí, preto zakázal tranzit afganského tovaru cez prístav Karáčí. Zákaz však viedol iba k posilneniu stykov so ZSSR, ktorý ponúkol prevoz tovaru cez svoje územie. Územie Paštunistanu bude i naďalej akýmsi afganským „sudom prachu“.
Aj v priebehu 60. rokov sa v spoločnosti začali ozývať kritické hlasy, silnel odpor voči monarchii a nespokojnosť študentov voči vláde. Navyše pribúdala aj prosovietsky orientovaná inteligencia – mnoho mladých, ktorí študovali na sovietskych vysokých školách, sa začalo združovať. V roku 1965 vznikla i prosovietska Ľudová demokratická strana Afganistanu, na jej čele stál Núr Muhammad Tarakí, ďalším tajomníkom bol Babrak Karmal. V roku 1965 došlo v strane k rozkolu a rozdelila sa na frakcie. Jedni (na čele s Tarakím a Hafizulláhom Amínom, primárne paštúnskeho pôvodu) razili radikálnu líniu a okamžitý prevrat vlády s ustanovením režimu podobnému tomu v Sovietskom zväze. Druhí, naopak, zastávali postupný prechod k socializmu, keďže krajina nebola dostatočne industrializovaná, aby sa v nej mohla podariť proletárska revolúcia.
V roku 1973 zvrhli protimonarchistickí armádni dôstojníci kráľa Záhira, k moci sa znovu dostáva Daúd, ktorý zmení spoločenské zriadenie krajiny z konštitučnej monarchie na prezidentskú „demokraciu“. Daúd posilnil svoje vzťahy k západným krajinám a arabským štátom, a zároveň posilňoval svoju moc.
Od revolúcie po islamský štát
V apríli 1978 vypuklo povstanie – tzv. Aprílová/Saurská revolúcia – voči prezidentovi Daúdovi. Povstanie vyústilo do vojenského prevratu s následným zavraždením prezidenta. K moci sa dostala Ľudovo-demokratická strana Afganistanu a Tarakí sa stal prvým vodcom Demokratickej republiky Afganistan. Strana začala reformy pro-sovietskeho razenia (jej základom mali byť premeny napr. v poľnohospodárstve a bezplatné školstvo) a podpísala s Moskvou Zmluvu o priateľstve, ktorá umožňovala aj vojenský zásah. ZSSR Afganistanu poskytoval materiálnu a finančnú pomoc vo výške troch miliárd dolárov ročne.
V strane dochádzalo k nezhodám, politickým oponentom Tarakího bol Paštún Hafizulláh Amín, ktorý sa v septembri 1979 stal generálnym tajomníkom ÚV ĽDSA. 8. októbra 1979 bol na objednávku Amína zavraždený Tarakí, a sám sa stál vodcom. Po prevzatí moci začal tvrdiť, že afganská spoločnosť nepotrebuje prechodné obdobie, že je pripravená prejsť od feudalizmu k socializmu. Zároveň rozvinul represie voči ostatným členom v strane, ľavicovým intelektuálom, armádnym dôstojníkom a moslimským predstaviteľom. Svojimi protikladnými činmi a terorom dokázal zmobilizovať nielen ľavicu, protistranícku opozíciu a aj ozbrojených bojovníkov za vieru (mudžahedínov či mudžáhidov), ktorí na územie prúdili aj z okolitých krajín.
Vidiac, že sa nad ním zmráka, Amín poslal na Politbyro viacero žiadostí, v ktorých prosil o vojenskú pomoc pri boji s protivládnymi silami. Sovietska vláda však Amínovi nedôverovala a hrozilo, že prosovietska vláda celkovo stratí v krajine pozície. Pád prosovietskej vlády by znamenal mocný úder pre zahranično-politické pozície ZSSR. Preto Moskva tajne napomáhala tomu, aby bol samotnými Afgancami Amín zvrhnutý a brala do úvahy aj ozbrojený vpád do Afganistanu.
12. decembra 1979 bolo v Moskve prijaté uznesenie o poskytnutí vojenskej pomoci Afganistanu komisiou Politbyra ÚV KSSZ v otázke Afganistanu. Na základňu v Bagrame bol vyslaný tzv. moslimský prápor, ktorý tvorili sovietski vojaci pôvodom zo strednej Ázie.
27. decembra 1979 sovietske špeciálne jednotky preoblečené do afganskej uniformy zobrali útokom Amínov palác v Kábule, počas ktorého bol zabitý.
Sovietska okupácia
Na čelo novej komunistickej vlády bol Moskvou povolaný Babrak Karmal (ktorý bol veľvyslancom v Československu, no v strachu o svoj život sa za Amína do Afganistanu nevrátil). Ako generálny tajomník ÚV ĽDSA vládu Sovietskeho zväzu formálne požiadal o vojenskú pomoc.
V ten deň, 27. decembra 1979, poslal ZSSR do Afganistanu tzv. ohraničený kontingent a inváziu sa snažil ospravedlniť sovietsko-afganskou zmluvou. Išlo však iba o uskutočnenie dávnych snov ešte cárskeho Ruska – vojensky obsadiť Afganistan. Bezpečnostná rada OSN kvalifikovala čin Sovietskeho zväzu ako vojenskú intervenciu, ZSSR však jej rezolúciu vetovalo.
Proti sovietskej okupácii v Afganistane protestovali nielen prívrženci monarchie, vplyvní veľkostatkári a náčelníci kmeňov, ale hlavne moslimskí duchovní. Odmietali pozemkovú reformu (viedla k vyvlastňovaniu), stavbu štátnych škôl, zrovnoprávnenie žien a ich vzdelávanie. Po vyvlastnení sa viacerí veľkostatkári i náčelníci rozhodli emigrovať do okolitých krajín (najmä do Pakistanu a Iránu). Utečencov, ktorí sa rozhodli odísť pred bojovými operáciami, bolo ešte viac. Na území Pakistanu boli zriadené stovky utečeneckých táborov, na ktoré prispievali nemalými čiastkami USA. Viaceré z táborov sa stali výcvikovými strediskami bojovníkov za islam (mudžahedíni), ktorým boli poskytnuté zbrane a inštruktori zo strany Pakistanu, Spojených štátov, Veľkej Británie, Francúzska, Izraelu, Saudskej Arábie, Egyptu či Číny. Ozbrojené, vycvičené jednotky potom prenikali späť do Afganistanu, kde viedli boj za vieru (džihád) a útočili ako na sovietske, tak i na vládne vojská, z ktorých mnohí často dezertovali a pridávali sa k partizánom.
Pôvodne vnútorný spoločenský problém sa tak zmenil na medzinárodný. V konflikte bojovali ostatné mocnosti proti Afganistanu.
Po nahromadených problémoch, ktoré sa strane pod vedením Babraka Karmala nepodarilo vyriešiť, bol Babrak z funkcie generálneho tajomníka odvolaný. Na jeho miesto v roku 1986 prišiel Muhammad Nadžíbulláh, ktorý bol nútený robiť ústupky opozícii. V roku 1987 bola prijatá ústava, v ktorej bol zakotvený islam ako štátne náboženstvo.
Vláda USA znásobila svoju podporu mudžahedínov od roku 1980 jedenásťkrát. Sovietske velenie sa v tom čase už len snažilo o ochranu svojich posádok (v tom čase ich bolo okolo stotisíc) a zabezpečenie diaľnic na odchod vojsk. Po Ženevských dohodách podporovaných OSN sa nakoniec sovietske vojská z krajiny stiahli: prvá časť bola odsunutá v septembri 1988, druhá v februári 1989.
Po odchode sovietskych vojsk
Už vo februári 1989 bola v Afganistane zostavená dočasná exilová vláda z radov opozície, ktorá operovala z Pakistanu. Jej predsedom sa stal fundamentalistický predstaviteľ Islamskej jednoty za slobodu A. Sajjáf.
Afganská komunistická vláda bola aj naďalej pri moci, ale stále významnejšími sa stávali lokálni velitelia, ktorí často bojovali na vlastnú päsť. Za ten čas, čo sa dočasná vláda snažila konsolidovať moc v krajine, paštúnski a balúčski velitelia upevňovali svoje pozície v horských oblastiach, pričom bojovali aj navzájom medzi sebou. V 90. rokoch sa začali objavovať praskliny – najvýraznejšie sa prejavovali separatistické snahy za vytvorenie nezávislého Balučistanu (juhovýchod krajiny). Na severovýchode sa zase regionálnej autonómie dožadovali Uzbeci a Tadžici. Citeľný začal byť i problém nepokojného Paštunistanu.
V roku 1992 Nadžibulláhovu vládu vystriedala nová dočasná vláda mudžáhidov. Na nej sa podieľali nielen vodcovia partizánskych oddielov so svojim hlavným stanom v Pakistane, ale aj náčelníci opozície zo šiítskeho Iránu. Nedokázali sa však dohodnúť a začali sa boje o hlavné mesto ako aj o upevnenie moci v krajoch, z ktorých jednotlivé skupiny pochádzali. Celá krajina sa dočasne rozpadla na nezávislé, polozávislé územia s rôznou mierou organizovanosti, z ktorých najchaotickejší bol juh so strediskom v Kandaháre. V tejto oblasti sa neskôr zorganizovalo hnutie Taliban.
Medzi jednotlivými frakciami mudžahedínov sa rozpútala urputná občianska vojna, do ktorej v roku 1994 skúšalo zasiahnuť aj OSN vyslaním mierovej misie. Tá sa pokúsila o rozhovory s náčelníkmi hlavných vojenských zoskupení, a taktiež s významnými Afgancami žijúcimi v emigrácii. Spoločne pripravili plán zostavenia novej vlády, ktorá mala v krajine znovu nastoliť mier. Začiatkom roka 1995 sa však na scéne objavuje radikálne sunnitské hnutie Taliban. Jeho predstavitelia mali pôvodne zamedziť rozvratu krajiny, verili, že sa im to môže podariť iba v súlade s najprísnejšími zásadami ortodoxného islamu. Zo začiatku sa regrutovali výhradne z radov presídlencov z Afganistanu, ktorí utiekli do Pakistanu. V roku 1994 sa začali vracať do krajiny a začali sa nazývať tálibán (z afganskej perzštiny – tálibáne ilm – hľadači vedenia). K Talibanu sa neskôr začali pridávať i príslušníci iných islamských štátov (Pakistan, Saudská Arábia, Jemen, Irak, Čečensko, Indonézia a i.). Hnutie podporovali nielen miestni pašeráci, ale aj pakistanským úradom, ktorým záležalo na tom, aby bol juh zbavený afganských mudžahedínov, ktorí by bránili voľnému priechodu tovaru. Taliban v novembri 1994 dobýja Kandahár a na isté obdobie v oblasti zavládne relatívny mier. K hnutiu sa hromadne pripájajú mladí muži s nádejou, že dosiahnu v celej krajine mier. Pakistanská vláda v záujme stabilného režimu v susednej krajine vysiela na pomoc Talibanu ozbrojené niekoľkotisícové oddiely, ktoré po urputných bojoch dobývajú Kábul. Píše sa roku 1996 a Taliban – v podstate etnickí Paštúnovia – sa tešia počiatočnej obľube, a to nielen medzi svojimi súkmeňovcami. Spočiatku sa totiž talibovia nedopúšťali žiadnych násilností na obyvateľstve, naopak, snažili sa bojovať s korupciou, trestali zločinnosť, obnoviť obchod a zaviesť v krajine poriadok.
Na čelo novej vlády sa dostáva samozvaný náboženský vodca Talibanu mulla Muhammad Umar, ktorý si zaumienil zaviesť v štáte ten najčistejší islamský režim na svete. Znovu zaviedol najprísnejšie tresty ako bičovanie, kameňovanie, utínanie rúk a verejné popravy, a to aj za najmenšie priestupky. Mužom prikazoval nosiť brady určitej dĺžky, ženám sa nariaďovalo chodiť v burkách, dievčatá mali zakázané chodiť do školy či športovať a ženám sa takisto zakazovalo vykonávať zamestnanie. Umar tiež zrušil televíziu, zakázal ľuďom fotografovať, hrať na hudobné nástroje a spievať a tancovať na verejnosti. Takéto obmedzenia vyvolávali nevôľu Afgancov a pobúrenie medzinárodného spoločenstva. V roku 1999 boli proti Afganistanu vyhlásené ekonomické sankcie. Režim talibov uznali v podstate iba tri republiky: Pakistan, Saudská Arábia a SAE. V roku 2001 však s Umarom prerušili diplomatické styky i Saudská Arábia a SAE, čím sa dostal do úplnej medzinárodnej izolácie.
Na rozdiel od vyspelého sveta jeho činy obdivovali iní fundamentalistickí islamisti a Umar sa čoskoro dostal do závislosti organizácie Základňa (Al-Káida) Usamu bin-Ládina, ktorý bol podobne ako Umar veteránom afganského odboja. S pomocou USA dodával afganským mudžahedínom zbrane, verboval bojovníkov do odboja a neskôr financoval niektoré Umarove projekty. Koncom 90. rokov Ládin zapojil Umarovu vládu do medzinárodného islamistického hnutia, hoci ten o to až tak nestál a nikdy žiadnemu štátu nevyhlasoval svätú vojnu. Umar mal v podstate dva zdroje vojenskej pomoci: Ládinovu armádu a Pakistanskú výzvednú službu. Po páde dvojičiek 9. septembra 2011 však Pakistan tento čin jednoznačne odsúdil a talibov prestal podporovať. Umar sa mohol spoliehať už iba na bin-Ládina, ktorému poskytol pohostinnosť a odmietol ho vydať Spojeným štátom. Svoju krajinu tak vtiahol do vojny medzi USA a Al-Káidou.
Kristína Karabová
Literatúra:
Kakar Hasssan, M.: Afghanistan, The Soviet Invasion and the Afghan Response, 1979-1982. University of California Press. 1995
Marek J.: Dějiny Afghánistánu. NLN - Nakladatelství Lidové noviny. Praha 2006
Morrisson, A.: Russian Rule in Samarkand 1868 – 1910. A Comparison with British India. Oxford University Press. 2008
Sergejev, E. J.: Boľšaja igra, 1856—1907: mify i realii rossijsko-britanskich otnošenij v Centraľnoj i Vostočnoj Azii. Ros. akad. nauk. Tovariščestvo naučnych izdanij KMK. Moskva. 2012
Seth-Watson, H.: The Russian Empire 1801 – 1917. Oxford University Press. 1988
