Vyšehradské dušičky (​kapitola z knihy Ufo nad Bratislavou)

Vyšehradské dušičky (​kapitola z knihy Ufo nad Bratislavou)


Som v samom strede Európy. O chvíľu zástupcovia krajín Vyšehradskej štvorky – Česka, Slovenska, Maďarska a Poľska – začnú kopať hroby.

Taxík zaparkuje pri trenčianskom výstavisku. Vchádzam dovnútra. Prezerám si rozpis umiestnený pri pokladni. Chvíľu sa cítim zmätene. Organizátori ma informovali, že súťaž sa začne o desiatej, ale podľa rozpisu je na túto hodinu naplánovaná „Ukážka výroby futuristických prác. Viazanie vencov a ikebany“.

Prichádzam k pokladni.

„Prepáčte, tie Medzinárodné majstrovstvá v kopaní hrobov sa konajú dnes?“

„Pravdaže,“ odpovie pani za okienkom bez zaváhania. „Doprava, rovno a doľava. Ale potrebujete lístok.“

„Prirodzene,“ zašmátram po vreckách hľadajúc drobné.

Vstupenka stojí dve eurá.

Prechádzam popri výstavisku. Zatiaľ to tu zíva prázdnotou, hlavná časť pohrebného veľtrhu Slovak Funeral sa začína poobede a potrvá až do soboty. Dnes máme štvrtok. Moju pozornosť upúta dvojica vystavovateľov z Pardubíc, ktorí sa zaoberajú predajom prikrývok na urny. Na výber je pestrá paleta farieb: bordová, zelená, modrá a zelená v dvoch veľkostiach: S a M. Na každej prikrývke je logo firmy – kostra za šijacím strojom Singer a nápis „Krejčovství Pardubice since 1991“. Svoje nadšenie sa ani nesnažím skrývať. Vystavovatelia sú milo prekvapení mojím entuziazmom. Dostávam od nich bordovú prikrývku na urnu veľkosti S, cukríky, zápalky s logom firmy a čokoládové euro. Takto vybavená bežím čo mi sily stačia, aby som stihla otvorenie historicky štvrtých Medzinárodných majstrovstiev v kopaní hrobov.

Zúčastnia sa ich zástupcovia všetkých krajín Vyšehradskej štvorky. Organizátori sa môžu popýšiť aj slušným záujmom zo strany zahraničných médií. Moja prítomnosť ich necháva chladnými. Písal o nich už aj The Guardian v článku „Slovakian brothers win title of central Europe’s fastest gravediggers“ z roku 2016. Zdôrazňujú medzinárodný rozmer súťaže, ktorý má oživiť trochu skostnatené kontakty v oblasti pohrebných služieb. Prečo práve Trenčín? Všetky moje pochybnosti rozptýli internetová stránka výstaviska: „Mesto Trenčín, kde výstava prebieha, je takmer v samom srdci Európy. Jeho geografická poloha ho predurčuje ako miesto pre stretávanie sa všetkých blízkych stredoeurópskych krajín. Česko, Rakúsko, Poľsko, Maďarsko, Ukrajina, tí všetci to majú k bodu výstavy takmer rovnako ďaleko, podobne ako aj ostatné vzdialenejšie krajiny. Rozloha týchto štátov vrátane Slovenska je 1 221 000 km2, počet obyvateľov činí 119,7 milióna a Slovensko, mesto Trenčín sa nachádza v ich strede.“

* * *

1. ČASŤ: ZEM

Kopeme. Sme v tom dobrí. Bohvie, či nie najlepší. Kopeme už stáročia, koľko len je možné, koľko nám zem dovolí, kopeme, kde sa len dá. Doma, u suseda, za domom aj v stodole, kopeme neúnavne, s vervou a na nič nehľadiac. Kopeme, hoci vieme, že kto inému jamu kope, sám do nej padá. A predsa kopeme. Keď už máme tú výsadu byť stredom Európy, musíme upratať nánosy dejín priviate sprava i zľava. „Slovak Funeral v Trenčíne ojedinele prepája západný a východný sektor, obidve strany si majú čo ponúknuť,“ zdôrazňujú na internetovej stránke organizátori súťaže.

Navnadená marketingom si radostne vykračujem do zadnej časti trenčianskeho výstaviska, kde na otvorenom priestranstve vytŕčajú zo zeme pripravené tabuľky oddeľujúce jednotlivé hrobárske sektory. Každé z devätnástich družstiev má jeden hrob. Aby to bolo spravodlivé. Keďže v predchádzajúcich ročníkoch nemali všetci rovnaké pôdne podmienky, poniektorí museli kopať v štrku a ďalší zase v íle, tento rok organizátori stavili na náhodný výber – aby sa potom nikto nesťažoval, že výsledky vyšehradských pretekov sú vopred dohodnuté.

Pred areálom vymedzeným na výkop hrobov sa už zbierajú súťažiaci. Hrobári z Olomouca, chlapi od Žiliny i maďarskí pupkáči v nadrozmerných montérkach z Baumaxu. Stoja plní očakávaní a hrdo do zeme zatĺkajú vlajky svojich krajín. Mladý dlhovlasý hrobár z Olomouca nežne hladká svoju lopatu:

„Toľko ráz mi už praskla, a vždy na tom istom mieste, aha tu, v strede. Je to dobrá značka. Len tá zem je na piču.“

Ostatní uznanlivo prikyvujú. Každé družstvo si k svojmu hrobu ukladá hŕbu náradia: lopaty rozmanitých veľkostí a značiek, krompáče a rýle – práve s nimi sa začína celý proces výkopu. Prvá vrstva pôdy je najmenej poddajná.

„Vždy kopete lopatou?“ pýtam sa.

„Je to rôzne, ale hej, väčšinou lopatou.“

„Skôr lopatou, ale občas aj pneumatickým kladivom, najmä v zime, keď zem zamrzne.“

Toho roku sa zmenili pravidlá. Rozmery hrobov sú o čosi inakšie ako obyčajne (dvesto centimetrov na dĺžku, osemdesiat na šírku a stošesťdesiat do hĺbky). Organizátori sa rozhodli, že v porovnaní s normou pridajú desať centimetrov do hĺbky a toľko isto zoberú zo šírky.

„Ide o terén, nechceme zbytočne mrhať pôdou,“ vraví organizátor podujatia Ladislav Stríž.

Pán Ladislav je nielen predsedom Slovenskej asociácie pohrebných a kremačných služieb, ale aj zakladateľom a hlavným redaktorom portálu Slovenské pohrebníctvo. Na internetovej stránke má fotku, na ktorej nedbalo, ale znalecky drží fajku v ľavej ruke ozdobenej zlatým prsteňom. Sivé, polodlhé vlasy, tmavšia pleť. Pán Ladislav Stríž by mohol byť právom považovaný za člena rodiny Sopranovcov, pôsobí však oveľa sympatickejšie.

Tohtoročné motto súťaže znie: „Ak máš guráž, tak to ukáž.“ Motto má v podtitule aj otázku: „Dokážu profesionáli z krajín V4 prekonať rekord z roku 2014, keď vykopali a znova zakopali 5,12 kubických metrov zeme za neuveriteľných deväťdesiatpäť minút?“

V súťaži nejde len o čas, ale aj o presnosť výkopu. Po ukončení práce kladú organizátori do jamy drevený rám slú­žiaci ako mierka rakvy. Nesmú ho nahnúť, nebožtík pred­sa nemôže ísť hlavou dole.

„Predstavte si, že kladiete rakvu šikmo. To je prejav neúcty voči nebohému,“ hovorí pán Ladislav.

Tohtoročnou novinkou je účasť amatérov.

Prihlásilo sa až päť dvojčlenných družstiev zo sloven­ské­ho rádia, ktoré je mediálnym partnerom celého po­­du­jatia. Zvyšní zvedavci krúžia medzi stanovišťami ako supy a načúvajú rozhovorom hrobárov, dúfajúc, že odhalia nejaké tajomstvo. Z reproduktorov v pozadí sa ozýva ná­ladu tvoriaca hudba: Adele a Leonard Cohen. Ovzdušie je nabité emóciami ako novembrová hmla. Kráčame, fotíme si parcely, organizátorov i gotičky navlečené v kostýmoch, ktoré povzbudzujú hrobárov svojim obnaženým poprsím vylievajúcim sa z čiernych utiahnutých korzetov. Medzi nami sa motá redaktor Slovenského pohrebníctva a všetkých núka slivovicou.

„Na každom pohrebe musí byť slivovica, bez nej to nejde,“ vraví.

Tí, ktorí pálenke neholdujú a pomaly už začínajú mrz­núť (súťaž trochu mešká, lebo Poliaci uviazli v zápche v Bielsku-Białej), si môžu v stánku kúpiť varené víno alebo kávu. Na hladošov čakajú maďarské klobásky s horčicou a jelení guláš.

„Slováci, Česi, Poliaci, poďte všetci sem, k označeným hrobom. Sem, kde sú Maďari,“ ozýva sa hlas podpredsedu Slovenskej asociácie pohrebných a kremačných služieb Vladimíra Eckera. Takže začíname.

„Slovo na úvod povie predseda asociácie, pán Stríž.“

„Milí priatelia, vítam vás na dnešnom kopaní hrobov,“ začína predseda. „Teším sa vysokej účasti, máme nádherné počasie, takže super! No, myslím, že pravidlá sme si už povedali. Teraz by som osobitne chcel privítať našich amatérov. Áno, áno, Ľubka, poď sem na chvíľku, prosím ťa.“

K pánovi Ladislavovi pribehne novinárka z rádia oblečená v štýle grunge: flanelka, pokrčené, trochu pridlhé džínsy. Trenčín dnes trochu pripomína Seattle, aj keď mne sa zdá, že viac azda Twin Peaks s celou tou hmlou vyparujúcou sa z okolitých lesov a nečakane ostrým slnkom, ktoré ju nemilosrdne krája. „Táto krásna slečna dnes bude kopať hroby, tak to som zvedavý!“ Pán Ladislav si novinárku privinie na hruď, zjavne hrdý na to, že súťaž nie je len pre profesionálov. Kopať smie totiž každý, bez ohľadu na vek, pohlavie alebo spoločenský status. „Tak čo, Ľubka, ako sa cítiš?“

„Fantasticky! Strašne sa tešíme, že aj amatérske družstvo si môže zasúťažiť v tejto silnej rockerskej zostave.“ A naozaj, ľudia z rádia sú všetci do nohy oblečení v štýle grunge.

„To sme radi a držíme všetkým palce!“

„Vážení súťažiaci, viete, čo máte robiť,“ vráti sa k veci pán Ladislav. „Tu je rám, ktorý sa musí zmestiť do vykopaného hrobu. Zdá sa mi, že kolegyňa tlmočí do maďarčiny, takže ja už nemusím. Do poľštiny... Kde sú naši poľskí priatelia? Á, tady!“ Slovom tady prezradí svoju záhoráčtinu, nárečie, z ktorého sa mnoho Slovákov vysmieva. „Vítam tu poľských priateľov, po ceste mali nejaké trampoty, ale nakoniec dorazili. Dobre, takže, pokiaľ ide o ostatné veci a všetko, čo s tým súvisí, dávam slovo Vladovi, on vám vy­svetlí, ako budeme postupovať ďalej.“

„Trošku vysvetlím pravidlá,“ oznámi Vlado. „Tí, čo tady už boli a kopali, vedia, o čo ide. Vylosujeme si čísla, každý si vylosuje číslo, pri ktorom bude kopať. Musíte sa zmestiť do rozmerov, ktoré sú tady nakreslené, pravidlá sú rovnaké pre všetkých. Výstava sa končí v sobotu, takže by nebolo od veci, keby ste to dovtedy stihli.“ Výbuch smiechu. „Ak teda nikto nemá otázky, je tady naša supertlmočníčka pani Strížová, preloží to do maďarčiny. A Poľak pochopil?“ obráti sa pán Vlado k predsedovi poľského združenia. „Pán rozumel šicko? Rozumel. No fasa. Vraví, že oni doma kopú rukami, že zabudli lopaty, ale vraj ich ani nepotrebujú.“ Opäť výbuch smiechu. „Dobre, takže začíname. Budeme losovať, poďte sem z každého družstva, máme to tady v stane, vyberiete si číselko a môžete ísť na vylosované miesto.“

Blokáda sa uvoľní, Leonarda Cohena vystrieda Lords of the Boards od Guano Apes, členovia družstiev Vyšehradskej štvorky nastúpia a hrdo pritom zvierajú lopaty a národné vlajky. Pravou nohou vykročia na štartovaciu čiaru a vyčkávajú. „Vážení súťažiaci, všetci ste sa oboznámili s vylosovanými miestami, kde budete kopať. Nastal čas dať znamenie, preto teraz dávam znamenie a začíname kopať.“

Vlado si priloží oranžovú plastovú trúbku k ústam a flegmaticky zatrúbi. Zvuk sa rozlezie trenčianskym výstaviskom a hrobári sa vrhnú na parcely ako vyhladované vlky na stádo zatúlaných oviec.

With the lord of the boards you‘ll come and get around,

With the lord of the boards you‘ll come and get around,

With the lord of the boards you‘ll come and get around!

Čakany klopú.

With the lord of the boards, you‘ll come and get around,

With the lord of the boards, you‘ll come and get around,

With the lord of the boards!

Rýle rozrývajú pláty zeme, lopaty sa do nej zabárajú, akoby bola z cesta. Zelený povrch mizne a zem sa roztvára.

Gotičky v dlhých šatách sa pôvabne prechádzajú medzi hrobármi a ako pávice pyšne vypínajú prsia priamo k novembrovému slnku.

„Dnes máme ideálne počasie,“ zdôrazňuje pán Stríž, „nuž ale vedzte, že či je dážď, a či sneh, oni musia makať. Oni sú podstatou tohto procesu, mám na mysli pohreb. Všetko ostatné má na starosti pohrebníctvo, ale hrobári sú neviditeľní. A to je práve to, čo chceme zmeniť. Upozor­niť na ich prácu.“

Gotičky sa potĺkajú od parcely k parcele, snažia sa upútať pozornosť hrobárov, obtierajú sa o nich. Nepomáha to, hrobári sú pohrúžení do kopania. Kopú vytrvalo, neúnavne, akoby od toho závisel ich život. Zabárajú sa do zeme, vyhrabávajú z nej lopatami nepriateľské kamene, štrk i korene. Jedno družstvo dokonca narazí na akési vedenie (žeby elektrina?), nastáva chvíľa hrôzy, ale organizátori sú tiež plní odhodlania.

„Kopte popri,“ vravia.

Tak teda kopú ako posadnutí. Nad nimi stoja šéfovia ich pohrebníctiev a povzbudzujú ich, ako sa len dá.

„Chlapi, spomeňte si na tie televízory. Ak budete chcieť kofču, povedzte.“

Panička v norkovom kožuchu a plesovej róbe (večer je firemná akcia) si na mobil nakrúca instastorku:

„Priatelia, držte palce našim chlapcom, cmuk!“

Predseda Poľského pohrebného združenia Krzysztof Wolicki drží bielo-červenú zástavu a s nádejou upiera zrak na dvoch pohrebákov od Osvienčimu, ako sa zavŕtavajú do prehlbujúcej sa jamy. Za nás kopú, za Poľsko, aby sme v hanbe neostali.

„Pred dvomi rokmi sme obsadili druhú priečku, tohto roku atakujeme prvú,“ vraví. „V Poľsku sa o smrti nerozprávame vôbec, nehovoríme o pohreboch, lebo to prináša nešťastie. Podľa mňa, ak máme zomrieť, tak zomrieme, a to bez ohľadu na to, či sa o tej smrti budeme rozprávať alebo nie. Smrť máme neustále za chrbtom a možno sa nám škerí do tváre: na teba ešte neprišiel čas. Preto aj to kopanie považujeme za istú formu odreagovania sa.“

Hrobári. Čo je to vlastne za chlapov? Je tu skupinka mladých larpistov,[1] ktorí sa po šichte zabávajú historickými rekonštrukciami, sú tu maďarskí pupkáči v montérkach, ktorí sa do hrobov vrhajú ako samovrahovia do vody, akurát, že ku dnu ich neťahajú kamene, ale langošmi vykŕmené brušiská. Je tu veľká skupina Rómov, ktorá zastupuje Bratislavu, niekoľko dlhovlasých jánošíkov od Žiliny a, pochopiteľne, aj nejaký ten recidivista s potetovanými viečkami. Bojím sa ho pýtať na minulosť, preto sa radšej zaujímam o to, čo je tu a teraz:

„To máte v rodine takú tradíciu?“

„Ale kde!“

„A ako ste k tomu prišli?“

„Ale, kamoš mal pohrebníctvo, takže tak nejako.“

„Kopete rovnakým tempom aj na cintoríne, alebo je to na súťaži inak?“

„Jasné, že inak. Chceme vyhrať.“

Takže kopú. Kyslý pach potu sa už po štvrťhodine vzná­­ša nad zívajúcimi jamami ako dračí dych. A vôňa zeme. Vyšehradská štvorka prežije každú krízu, len musíme mať na pamäti, že nesmieme prestať kopať! Len to nás spája. Nie spoločná zahraničná politika ani otázka exportu mäsových výrobkov, ale otvorená zem.

Z reproduktorov znie I See Your True Colors, nad zemou sa vznáša duch Havla, Walęsu i Antala.

Výkop hrobu trvá v priemere tri až štyri hodiny. S mobilizačným faktorom v podobe súťaže skôr tie tri. Tempo sa spomaľuje s každou polhodinou a pach potu sa mieša s vôňou trávy.

Kopú čoraz pomalšie. Nakoniec všetci, jeden za dru­hým, od vyčerpania padajú. Majitelia pohrebníctva v okuliaroch Pierre Cardin pribehnú, častujú ich pivom a s nádejou sa pozerajú dolu. Hrob je šancou na úspech a prestíž.

Keď už je hotový aj posledný hrob, organizátori plastovou trúbkou oznámia koniec súťaže. Prechádzame k ďalšej etape – meraniu.

Ku každej jame podídu dvaja chlapíci s dreveným rámom rozmerov bežnej truhly. Aj mňa opantal súťaživý duch. Napäto držím palce poľskému hrobu.

Väčšina tímov vypadne hneď na začiatku. Hrobári ponorení do zúrivého kopania hrobu zabudli, že presná dĺžka a šírka musia byť dodržané až po samé dno. Rám sa nezmestí. Niektorí v snahe zachrániť situáciu spúšťajú truhlu šikmo. Organizátori sú však neoblomní.

„Truhlu tiež kladiete takto nakrivo? Veď to musí mať nejakú úroveň, dôstojnosť, nejakú eleganciu.“

Meranie pokračuje, z reproduktorov sa ozýva I Want to Break Free. Okrem rozmerov jamy sa počíta aj čas. Žiaľ, Poliaci sú diskvalifikovaní.

„Mladý muž, môžem vás poprosiť, aby ste všetky tri jamy zmerali nezávisle?“ obráti sa na jedného z mladých hrobárov Vlado.

Poliaci sa tvária roztrpčene, ale vzdávajú to. Maďari sa však vzdať nemienia. Zjavne podráždený šéf jedného z maďarských pohrebníctiev gestikuluje a pokrikuje, cíti sa ukrivdene. Problémom sa stáva jazyková bariéra. Na pomoc prichádza pani Strížová.

Organizátori nemienia o ničom diskutovať. Hoci ako prví (už za hodinu a päť minút) svoj hrob vykopali bratislavskí hrobári z pohrebníctva Marianum, po zohľadnení všetkých kritérií súťaž vyhrali hrobári z Trnavy – Pohrebníctvo Patrik Blažo. Druhé a tretie miesto obsadili Ma­ďari, sympatická novinárka Ľuba Tomášiková obsadila v skupine amatérov druhé miesto. Nezdá sa byť výsledkom sklamaná, natešene stojí v rade na zaslúžený guláš.

Osobitné ocenenie dostanú aj Slováci, víťazi prvého ročníka Medzinárodných majstrovstiev v kopaní hrobov, páni Pavol Herák a Marek Rigo z Bratislavy.

„Podľa mňa ste si aj vy zaslúžili pamätnú medailu,“ vraví pán Stríž. „Po prvé, ste spotení, po druhé, aj sa vám celkom darilo, ale dva centimetre občas urobia rozdiel. Rád by som pozval aj všetkých ostatných účastníkov, máme tu aj šampanské, takže poďte si dať trochu šampusu. Takže toľko na dnes, veľmi pekne všetkým ďakujem!“

Po vyhlásení výsledkov musia hrobári svoje hroby zase zakopať. Majitelia pohrebníctiev sa zatiaľ napchávajú jelením gulášom, predsedovia združení odchádzajú na tlačovku, zvedavci sa rozchádzajú domov a hrobári si robia svoje. Po sebe si upratať treba.

II. ČASŤ: NEBO

V jednej z budov trenčianskeho výstaviska si prezerám prichystanú scénu. Vľavo je atrapa truhly vo farbách slovenskej vlajky s hviezdičkami Európskej únie a transparent s nápisom „Slovak Funeral“. Vpravo sa nachádza maketa rakety s americkou vlajkou a nápisom „Slovak for Future“. Za stôl si zasadnú predsedovia pohrebných združení z krajín Vyšehradskej štvorky a mladí experti. Konferencia Skyntila Memories 2018 je oficiálne otvorená.

Slova sa ujme mladý Tomáš Stríž, opálený a svalnatý dedič pohrebného impéria. Jeho sako sa ponáša na to, ktoré nosil Erik z Malej morskej víly. Pôsobí dojmom, akoby každú chvíľu malo pod tlakom jeho napätých bicepsov popraskať. Tomáš je pokračovateľom rodinnej tradície, podniká v oblasti dedenej naprieč generáciami. Vyrába pohrebnú bižutériu, napríklad medailóny s odtlačkom prsta nebohého. Je častým hosťom Telerána, jeho služby využívajú slovenské celebrity.

Prehovorí neobyčajne tenkým, až dievčenským hláskom:

„Dobrý deň. Celý nápad sa zrodil, keď za nami prišla istá klientka, ktorá chcela vybaviť záležitosti okolo pohrebu svojho otecka, ktorý bol fanúšikom sci-fi filmov, vesmíru, planét a hviezd. A vtedy mi tú myšlienku vnukla, keďže vedela, že dávam popol do krištáľových predmetov a náhrdelníkov. Tak trochu zo žartu sa opýtala, či by sme tata nemohli poslať do kozmu. Tento nápad mi začal vŕtať v hlave. Vyše roka som uvažoval, ako by sa to dalo uskutočniť. Nakoniec som našiel tím odborníkov, ktorí by to dokázali. Keď som tej panej zavolal s informáciou, že taká možnosť existuje, náramne sa potešila. Ešte som pridal aj taký bonus, že ampulku, ktorú vložíme do družice, bude môcť sledovať pomocou mobilnej aplikácie. No a dnes vám všetkým môžem oficiálne predstaviť prvú ampulku, ktorú vidíte po mojej pravej ruke. Bude krúžiť okolo vesmíru.“

„Zeme,“ ozve sa hlas z obecenstva.

„Zeme, prepáčte, toto je moja prvá tlačovka a som dosť nervózny. Rád by som teraz odovzdal slovo pánovi Ladislavovi, ktorý vám povie niečo o tom, ako tento nápad spojil krajiny Vyšehradskej štvorky. Dnes po tlačovke podpíšu vyhlásenie o spolupráci, nech sa páči, dávam vám slovo.“

„Veľmi pekne ďakujem. Jednoduché to vôbec nebolo, takýto projekt si totiž vyžaduje aj čosi viac než len nápad. Ten nápad treba trochu rozvinúť, aby dával zmysel. Veľa ľudí sa nás pýta, o čo tu ide a tak ďalej a tak podobne. Ako už Tomáš povedal, máme veľa nadšencov, ktorí sa zaoberajú leteckým priemyslom, ale vo vesmíre ešte neboli. My im teraz dávame šancu splniť si sen. Tento nápad vo mne rezonoval veľmi dlho. Aj v mojich kolegoch. Ale aby to všetko malo aj nejaký technický základ, museli sme sa porozhliadnuť, ako to funguje vo svete. No a vo svete to funguje úplne normálne. V Amerike je to bežná vec, my ako prvý štát z krajín Vyšehradskej štvorky dávame rodinám pozostalých možnosť poslať ich do vesmíru. Už máme zmluvy s niektorými európskymi štátmi, ktoré disponujú raketovou technológiou. Máme tiež dohody, či skôr isté kontakty v Austrálii a Amerike, ktoré dokážu tento systém sprevádzkovať. Budú s nami v kontakte. Je to súkromný projekt, nemáme žiadne štátne dotácie, preto je aj ten nápad taký pružný. Dokážeme sa prispôsobiť potrebám. Ampuliek máme dosť. Do ampulky sa nasype troška popola nebohého, ampulka sa potom zabalí a pošle k nám do združenia. Ostatné už majú na starosti Tomáš a Jakub. Jedna ampulka ide do pamätného medailónu, druhá do rakety a tretia do rezervy. To pre prípad, keby sa niečo stalo, keby raketa vybuchla alebo dačo také. Čo za to dostanú živí? Ako sme už povedali, dostanú aplikáciu, takú tú vesmírnu aplikáciu, ktorú si môžu nainštalovať do mobilu. A vďaka nej budú môcť pozorovať, kde na obežnej dráhe sa nachádza družica s ampulkou, v akej výške a nad akým štátom práve prelieta. Okrem toho dostanú ešte pamätnú plaketu a naše slávnostné vyhlásenie, že ide o hodnotnú vec. Tá ampulka bude krúžiť okolo Zeme zhruba dva roky, potom sa vráti do atmosféry a zhorí. Pokiaľ ide o technické záležitosti, poprosím Jakuba, aby povedal pár slov,“ ukončí svoj príhovor pán Stríž starší.

„Družica sa bude pohybovať vo vesmíre, pokiaľ to len bude možné,“ vysvetlí Jakub Kapuš. „Bude to trvať od troch do dvadsiatich štyroch mesiacov a potom spo­lu so svojím nákladom zhorí v atmosfére. Družica bude v malej výške obiehať okolo Zeme rýchlosťou asi dvadsaťosemtisíc kilometrov za hodinu. Ako to vyzerá, môžete vidieť na obrázku po mojej ľavej ruke. Je malá, dĺžka jednej hrany je desať centimetrov. No a v nej budú spomenuté ampulky.“

Slova sa ujme Tomáš:

„Ďakujeme. Ak máte nejaké otázky týkajúce sa technických vecí alebo spolupráce v rámci Vyšehradskej štvorky, teraz je ten správny čas.“

„Mohli by ste dať kolovať jednu tú kapsulu, aby sme si ju pozreli zblízka?“

„Kapsula musí zostať tu na mieste.“

„Ale ako sa do nej tie ampulky zmestia, keď je taká ma­lá?“ opýta sa vecne akýsi Čech.

„Táto informácia zatiaľ nie je verejná.“

„Ale už to viete alebo nie?“

„Vieme, ale je to prísne tajné.“

„A čo stojí taká sranda?“ nevzdáva sa pragmatický Čech.

„Asi dvetisíc eur.“

„Ako často budú družice štartovať? Už máte harmonogram štartov?“ držia sa neúnavne slova českí pohrebáci.

„Štarty máme naplánované. Rakety pripravu­jú Američania, no nielen pre nás, ale aj pre vla­stné projekty – fotografovanie Zeme alebo meteorologický výskum. Projekty budú prebiehať paralelne. V rámci možností sa pokúsime zladiť si termíny.“

„A nie je toto nejako právne obmedzené?“ pýtam sa. „Poľsko má problém už s urnami, nehovoriac o krištáľoch z popola nebohých, či dokonca o ich posielaní do vesmíru.“ „Každý štát sa riadi vlastnými zákonmi, ale zákony vesmíru stoja nad všetkým. Pokiaľ ide o urny, na Slovensku ich môžete mať doma, na záhrade, všade,“ ozve sa pán Ladislav.

„Ale v Poľsku nie. Ako sa potom bude riešiť posielanie popola do vesmíru?“ pýtam sa predsedu Poľského pohrebného združenia.

„V súčasnosti je v Poľsku delenie popola zakázané. Ale zákony sa môžu meniť. Podľa mňa sa platný pohrebný zákon z roku 1959, ktorý je v skutočnosti prebratým zákonom z roku 1932, bude musieť zmeniť. Myslím, že vznikne možnosť popol rozsypať alebo ho rozdeliť. V súčasnosti sa popol deliť nedá, hoci na druhej strane cirkev relikvie uznáva. Veď Svätý Otec bol tiež tak trochu, ehm, rozdelený.“

„Ešte dodám, že štát, kde si kúpime ten štart rakety, má tiež svoje zákony a my sa týmito zákonmi budeme riadiť. Pokrok sa zastaviť nedá,“ hovorí presvedčivo pán Stríž. „To, čo sa teraz deje, internet, médiá, všelijaké možnosti pochovávania, to je už svet, ktorý budú od nás mladí ľudia očakávať. Či sa nám to páči alebo nie. Teraz máme možnosť tento projekt uskutočniť, tak to skúsme!“

Tlačovka sa končí. Vychádzame z budovy. Započujem rozprávať sa dvoch Čechov.

„Ve vesmíru to bude lepší?“

„Jo, jo. Lepší.“


Ak sa ti ukážka páčila, celú knihu si môžeš zakúpiť tu