Táto kniha tu mala byť už dávno. A nie, v tomto prípade nejde o žiadnu floskulu, ale o fakt. Iniciátorom vydania výberu z publicistickej tvorby Eugena Gindla bol samotný Eugen. Stalo sa to v roku 2015 a všetci v Absynte sme tento nápad privítali s veľkou radosťou. Eugen mi v tom čase dodal všetky svoje stĺpčeky publikované v Denníku SME v rokoch 2006 až 2015 a ja som v nich pomaly začal robiť chronologický poriadok a uvažovať o tom, aký prístup zvoliť pri výbere.
Pri jednom z našich stretnutí Eugen vymyslel názov Proti srsti, s ktorým bol mimoriadne spokojný. Odzrkadľovala sa v ňom totiž akási všestranná „nepohodlnosť“ jeho textov pre rôzne skupiny i skupinky nášho slovenského rybníčka. Z projektu však napokon zišlo a dôvodov na to bolo viac. Zdravotných. Ale aj pracovných. Postupne totiž vychádzali iné Eugenove knižky, ktoré si vyžadovali jeho plnú pozornosť. Začalo sa to knižkou Čelom vzad, ozvena! v roku 2015 (bol som jej hrdým spoluarchitektom i spoluarcheológom). Ide o komentovaný prierez tridsiatimi troma rokmi Eugenovej reportérskej tvorby – zo Slovenska i spoza hraníc. V roku 2018 vyšla knižka Svetobežník bez pasu, vydarený pokus o rekonštrukciu životnej dráhy pukanského globetrottera Samka Šikeťa a jeho potuliek šírym svetom. Na začiatku roka 2020 vyšla po prvý raz knižne aj Gindlova beletristická „oral history“ o živote maliara Kolomana Sokola Maestro de los Maestros. A aby bol výpočet kompletný, na začiatku leta toho istého roku vyšla aj jeho slovenská (para)reportáž Zaživa v Tramtárii, kniha, v ktorej vzkriesenie sme už vlastne ani nedúfali (všetky spomínané knihy vyšli v knižnej edícii časopisu Fragment).
Eugenove stĺpčeky som vždy vnímal ako ojedinelý a svojský žáner. Nekomentoval, analyzoval. A rozprával príbehy. Opieral sa pri tom často o knihy, o ktorých slovenská čitateľská verejnosť nemala ešte zväčša ani potuchy. A dotýkal sa v nich širokého spektra tém – od svetovej politiky (a jej meniacich sa postavičiek) cez fenomény nespravodlivosti (vo všetkých jej formách i farbách) či neokolonializmu (a jeho neľudsky krutej tváre) až po krčmové dialógy, ktoré by sa blysli aj v dobrej absurdnej dráme. Do každého jedného textu dokázal primiešať svoje jedinečné životné či čitateľské zážitky a vytvoriť štylisticky vybrúsený tvar, hotovú krátku prózu.
Keď si teraz čítam mnohé jeho staršie texty, zisťujem, že sú azda aktuálnejšie ako v čase svojho vzniku. Iné zas spoľahlivo zakonzervovali čas i udalosti a stali sa dobrým študijným materiálom pre tých budúcich. Eugen vo svojich stĺpčekoch zaznamenal prvé dekády dvadsiateho prvého storočia ako nikto iný v tejto krajinke – aj preto som si dovolil k jeho výbornému názvu Proti srsti pridať podtitul Kronika.
Pár týždňov po Eugenovom odchode som telefonoval s jeho manželkou Zuzkou. Okrem mnohého iného mi povedala, že v Eugenovom počítači našla akýsi „to-do list“, v ktorom jej spísal všetko, čo treba urobiť s jeho vecami, keď už tu nebude. Jeden z bodov znel: „Opýtať sa Janka Púčeka, či v Absynte vydajú moju publicistiku.“ Eugen na túto knihu, na rozdiel odo mňa, nezabudol. Nebyť jeho slonej pamäte a nečakanej pripomienky z inej dimenzie, neviem, či by vôbec uzrela svetlo sveta. Eugen však svoje veci naďalej drží pevne v rukách. Chvalabohu.
Práve ste si prečítali doslov Jána Púčeka z knihy Eugena Gindla - Proti srsti. Viac informácii o knihe nájdete tu.
