„Bradáč si ma skúmavo premeral a spýtal sa: Bog jesť? Odpovedal som: Bog znájet… Muž: Atličnyj atvét… Kak tebja zavut? Ja: Jevgenij. Muž: Jevgenij, ty ščastlivyj čelavjek.“
Šťastlivec, ktorý pohotovo odpovedal na otázku zádumčivého Ukrajinca, bol Eugen Gindl. Rozhovor z observatória na Kryme patrí k najlepším fejtónom, aké autorka tohto predslovu mala možnosť čítať. Príbeh je preverený opakovaným rozprávaním (azda v kaviarni Lýceum) a obsadený takými živými postavičkami, že by obstál aj ako námet pre festivalový film.
Na jeho konci sa mihne František Mikloško so zvolaním, aby tú historku Gindl určite spísal. Astronómia, náboženstvo a politika po páde východného bloku sa tu stretli pri jednom prestretom stole. Na ňom kvašáky, kyslé rybky a vodka.
Z iného miesta priniesol Gindl úvahu o ľudovom rozprávačstve. Maročanom postávajúcim pred publikom na verejných priestranstvách síce nerozumel, ale prečítal si o ich umení. Stáročia rozprávajú príbehy, len teraz, v demokratizujúcej sa spoločnosti, k nim začali pridávať aj komentáre súčasného diania.
Skvelý bilančný rozhovor priniesol z liptovskej krčmy, kde osadenstvo taktiež hodnotí spoločenské zmeny po roku 1989. „Prvý muž: Za toto sme bojuvali…? Druhý muž (po hodnej chvíli): Hovno ste vy bojuvali…! Tretí muž (po zrelej úvahe): A čo, keď sme nie…?!“
Keď k nám do redakcie začali chodiť články Eugena Gindla, zostala som ako editorka zaskočená. Posielal akési komentované spravodajstvo, vyberal si témy zo zahraničnej tlače, a potom prerozprával, čo sa dočítal. Niečo podobné robil aj Martin M. Šimečka, ale Gindl používal nástroje scenáristu – všímal si postavy, ich jazyk, osobitosť.
Nesledoval len jednu oblasť, zaujímal sa o ekológiu, zahraničnú politiku, globálne trendy. Hlasy analytikov vkladal do textu cez dvojbodky, akoby to boli prehovory dramatických postáv. Články napriek pochmúrnym témam zobrazovali ľudí ako schopných vzoprieť sa nespravodlivosti a útlaku, odvrátiť katastrofy všetkých rozmerov, boli to takmer hrdinovia hodní fresiek.
Udalosti vo vzdialených kútoch zobrazoval ako vzájomne prepojené, súvisiace, nebolo kúta planéty či človiečika, na ktorom by nezáležalo. Všade bola nádej na zmenu a obrovská pestrosť hodná zaznamenania.
Nevedela som, ako s tým naložiť. Už sa tak nepísalo, nikto z našich prispievateľov tak nepísal. Nepísali tak spravodajcovia, publicisti, ani komentátori. Navyše témy spoza hraníc bez prísnej aktualizácie nezvyknú čitateľov zaujať. Niektoré som odmietla, väčšinu som prijala a tešila sa z nich.
Ako vtedy, keď poslal úvahu o hnutí váľačov sôch. Padali sochy v Spojených štátoch, ale aj v Británii či v Belgicku. Niekto nasprejoval nápis aj na pražského Churchilla: Byl rasista. Black Lives Matter.
Príbeh amerických otrokárov slovenská verejnosť aspoň čiastočne pozná, poznámky k britskej koloniálnej správe možno v náznakoch, no hrôzu belgického Konga sotva. V tom roku vydavateľstvo Brak prinieslo prvé knižné vydanie Srdca temnoty od Josepha Conrada, ktorý v doslove ponúka vhľad do koloniálnej histórie rovníkovej Afriky.
Káblovky vysielali britskú gotickú nočnú moru Tabu a psychoanalytickú skladačku z amerického juhu Lovecraftova krajina. Pre porozumenie, o čo išlo pri zhadzovaní sôch a prečo to nemožno odbiť zvolaním „vandalizmus“, sú to dobré pomôcky. Z kabinetu kostlivcov v skriniach a formaldehydových monštier.
Ale Gindl priniesol ešte niečo viac, čo ma prekvapilo a vyrušilo. „Africký kapitál“ belgického kráľa Leopolda II. nakupoval nehnuteľnosti aj v Bratislave. Presne pre toto sú jeho články vzácne. Upomínajú slovenského čitateľa, že sa nachádza v sieti vzťahov, že nie je osamelým ani okrajovým človiečikom, čo je úľava a tieseň zároveň.
Pretože je to prísľub solidarity, aj povolanie k zodpovednosti.
Ale nie je to moralistický apel, to Gindl nepáchal. Podstatné preňho je, že zapojiť sa môže každý. Že veci verejné nie sú vyhradené politikom. Pobúrenie z ich elitárstva, z partokracie prechádza naprieč všetkými jeho článkami v tejto knihe. Keď mu ako jednému z novembristov povedali, aby sa neplietol do politických vecí, lebo na to nemá legitimitu, právom sa nasrdil.
Nepotrebuje osvedčenie voľbami, aby bol človek politický. Teda človek so záujmom.
Pravda. Vlastnú krajinu prešiel krížom-krážom, pochodil blízku aj ďalekú cudzinu, neprestával kupovať domácu aj zahraničnú tlač, besedovať so známymi aj neznámymi, posielať týždenne článok či dva do redakcie a potom volať s otázkou: „Čo na to hovoríte?“
Ščastlivyj čelavjek.
Práve ste si prečítali predslov Zuzany Kepplovej z knihy Eugena Gindla - Proti srsti. Viac informácii a ukážku z knihy nájdete tu.
