Jablká v zabudnutom sade (kapitola z knihy Naši iní)

Jablká v zabudnutom sade (kapitola z knihy Naši iní)


Česi a Slováci – Hrušvycia Perša

„Dopadlo to takto: keď českých chlapcov odviedli na vojnu, prihlásili sa do zboru Ludvíka Svobodu,“ nahlas a oduševnene vysvetľuje Josyp Mychaľčyn z dedinky Hrušvycia Perša pri Rivnom. „Česi hneď pochopili, čo sú to kolchozy a kým v skutočnosti sú Sovieti. Jeden Čech povedal veliteľovi: ,Z volynských kolónií sa chceme vrátiť do vlasti. Oslobodíme Prahu, ale dovoľte nám vrátiť sa.‘“

Pražská operácia, ktorá sa skončila 11. mája 1945, bola poslednou ofenzívou Červenej armády v Európe počas druhej svetovej vojny. Potom sovietske jednotky zajali viac ako 850-tisíc nemeckých vojakov a dôstojníkov a tridsaťpäť generálov. Na oslobodzovaní Prahy sa aktívne podieľali aj volynskí Česi. Dohodu o návrate kolonistov musel veliteľ Svoboda splniť.

Česi čakali na povolenie vyše roka. 10. júla 1946 Moskva podpísala dokument s nekonečným názvom: Dohoda medzi vládami ČSR a ZSSR o práve na výber a o vzájomnom presídlení občanov českej a slovenskej národnosti žijúcich v ZSSR na území bývalej Volynskej gubernie a občanov ruskej, ukrajinskej a bieloruskej národnosti žijúcich na území ČSR.

Právo odísť tak získalo okolo štyridsaťtisíc Čechov, ktorí sa v šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia usadili vo Volyni. Väčšina toto právo využila. V Ukrajine sa im darilo: desaťročia tvrdej práce priniesli svoje ovocie. České hospodárstva tu boli najbohatšie, domy najkvalitnejšie, vyrástlo tu hodne kostolov a pivovarov. Ukázalo sa však, že tento život je nezlučiteľný so sovietskym systémom.

„Ťažko sa rozlúčiť s miestami, kde sme sa narodili, kde sme sa spolu s rodičmi snažili vytvoriť lepšiu budúcnosť pre našich potomkov,“ povedal v roku 1947 na omši v kostole Čech Vladimír Šrek. „Všetko sme vytvorili vlastnými rukami, pokropili svojím potom a mysleli sme si, že nám to bude patriť navždy. Teraz z Volyne odchádzame s uzlíkmi na pleci, všetko opúšťame takmer bez peňazí. Ktovie, možno naši rodičia prišli do Volyne s väčším majetkom, než s akým ju teraz opúšťame my. Svoju prácu zanechávame tu.“

„Kto z nás nemá známeho Čecha, s ktorým sa rád stretával a zhováral? Keď odídu, budú nám chýbať,“ dodal pravoslávny kňaz.

Po kázni sa farníci spolu s kňazom rozplakali.

Rieky plné mlieka

„Jozef Havlíček, 1932. Niekde by tu mala byť tabuľka,“ opakuje Josyp Mychaľčyn a prediera sa kríkmi. „Tu, prvý dom pri ceste je náš. A tam,“ mávne rukou smerom ku kríkom, „sú všetky domy české. Aj tam ďalej sú Česi, aj tu sú Česi, Čechov sme tu mali tisícdvesto. Niektorí sa tu oženili a zostali. Nedávno sme pochovali jednu Češku, Karolínu. Ostal tu aj ďalší Čech, Raček. Ale všetci už pomreli.“

„Tadeto kedysi viedla cesta. Ach, aké je všetko zarastené. Dobre, ostal aspoň chodníček,“ povzdychne si a ďalej sa vytrvalo prediera húštinou.

Josypova rodina sem prišla z východného Slovenska namiesto českých osadníkov.

„Keď sme prišli, bolo vidieť len oblohu a nič viac. Mal som vtedy sedem rokov, pamätám si to. Ženy spínali ruky k nebu a plakali. Až potom sme prišli do domov. Náš bol dom práve toho Havlíčka, jeho meno bolo napísané na cemente. Naše pole je tu,“ ukazuje na rozľahlú pláň. „Pestovať môžeš, koľko ti duša ráči.“

Predtým, ešte na Slovensku, počul Josypov otec takéto ohlasy: „Drahí bratia a sestry! Máme skvelú myšlienku a cieľ – zjednotiť celý ruský ľud, aby už viac netrpel pod spoločenským či národnostným útlakom. Sovietsky socialistický poriadok a systém sú najvyššou formou demokracie na celom svete. Pracujúci ľud zobral moc do svojich rúk a pod vedením komunistickej strany koná zázraky.“

Letáky s týmto textom a nadpisom „Ak si Rus, tvoje miesto je v Rusku“, ako-tak preložené do miestneho jazyka, sa objavili v obciach po východnom Slovensku vo februári 1946. Sovietske úrady sa snažili presvedčiť miestnych, aby sa presťahovali na Volyň. Potrebovali vyplniť demografickú dieru, ktorá vznikla odchodom Čechov.

„Šírila sa hrozná propaganda,“ spomína Josyp. „Nikomu ani nenapadlo, že na takej vysokej štátnej úrovni sa môžu šíriť také nehorázne klamstvá. Sovietski vyslanci opisovali, že tu tečú rieky plné mlieka.“

Sovietske úrady sľubovali, že do Ukrajiny rýchlo a pohodlne prepravia nielen ľudí, ale aj dobytok, nábytok či náradie. Bývanie garantovali podľa takejto schémy: rodina svoj dom na Slovensku predá alebo prevedie do vlastníctva československého štátu a dostane za to takzvaný odhad – odhadovanú hodnotu nehnuteľnosti. Na novom mieste sa potom domy kupovali buď za „živé“ peniaze, alebo za výšku odhadu. Agitátori ľudí ubezpečovali, že budú mať vynikajúce životné podmienky, pretože Česi po sebe zanechali priestranné, kvalitne murované domy. Ak sa k tomu pridá veľký kus úrodnej pôdy v rámci účasti na rozvoji ideálnej spoločnosti, kto by sa na to nedal? Ak sa vám nebude páčiť, upokojovali Slovákov, do dvoch rokov sa môžete bez problémov vrátiť.

Otec malého Jožka, Mykula Mychaľčyn, uveril agitátorom a zapálil sa pre myšlienku ísť „na Rus“, na Volyň. Takých ako on, ktorí sa na základe dohody medzi dvoma štátmi rozhodli zmeniť občianstvo, bolo asi dvanásťtisíc.

„Naši ľudia sa hlásili. Veď prečo by nie? Opisovali to tu ako raj. Celé hospodárstvo, kone, mali nám dať všetko,“ vysvetľuje Josyp.

Jeho rodnú dedinku Chmeľová neďaleko Bardejova opustila tretina obyvateľov.

„Vlaky, vagóny, rozlúčky, slzy,“ spomína. „Cestovali sme dlho. Asi týždeň! Na trati boli všelijaké problémy. O to viac, že sme sa viezli v dobytčích vagónoch, lebo osobné neboli. Aj sme v nich spali. Len si to predstavte, museli sme sa tam najesť, niečo si uvariť, zohriať sa. Každá rodina dostala vlastný vagón. Museli sme si priviezť aj obilie a hydinu. V ďalšom vagóne boli zvieratá. Všetci si viezli kurence, čo kto mal. Len Česi cestovali naprázdno, s uzlíkmi na pleciach.“

Slovákom sľubovali, že na miesto dorazia raz-dva. Pre nedôslednosť sovietskych služieb však vlaky s migrantmi stáli aj niekoľko dní v opustených staniciach alebo na bočných koľajach. Cesta sa natiahla na týždeň až dva, krmivo pre zvieratá však mali len na niekoľko dní. Bolo im ťažko. V konečných staniciach si mnohí museli sami zabezpečiť prepravu do svojej dediny, hoci Sovietsky zväz všetkým nasľuboval sprievod až domov. Hľadanie vozíka alebo auta sa niekedy ťahalo aj desiatky hodín a rodiny so všetkými vecami medzitým čakali na nástupišti.

„Len čo sme dorazili, hneď nám bolo jasné, koľko bije. Po vojne prišiel strašný hladomor, skaza,“ Josyp sa díva do záhrady. „Ale dvere sa už zavreli. Nebolo cesty späť.“

Na prelome rokov 1947 a 1948 desiatky ľudí predali majetok, nakúpili kone, to najcennejšie naložili na vozy a organizovane pochodovali smerom k hraniciam. Najmä z obcí Mytnycia a Kvasyliv z Rivnenskej oblasti. Neprešli však ani päťdesiat kilometrov a bezpečnostné zložky ich otočili späť. Presídlenci z Kvasyliva kládli odpor, ale polícia použila fyzickú silu. Dve osoby zatkli, jedno mladé dievča schmatli za ruky, za nohy a šmarili ho o policajné auto. Dievčina umrela na následky úderu do hlavy o kovový rám auta.

Všetko je naše, všetko je spoločné

„Bože, ešte stále tu rastú orechy. Nebol som tu desať rokov,“ priznáva muž.

Cez húštinu sa predierame k starému českému domu, kde Josyp prežil detstvo a jeho rodičia Mykula a Zuzana Mychaľčynovci sa pokúsili začať nový život.

„Začali sme hospodáriť, mali sme štyri hektáre pôdy… Pôda je tu v porovnaní s Karpatmi nádherná. Ale na juhu a na východe bol hlad, sucho. Ľudia žobrali o almužnu. Prichádzali vo dne, v noci, dokonca aj dovnútra. Tato natiahol od domu k bránke zvonček na šnúrke, aby bolo počuť, keď niekto príde. Pretože cez deň prosili, ale v noci mohli kradnúť. Keď im mama dávala jedlo, hovorievali: Vďaka ti, Stalin, že si mi dovolil prebehnúť sa po Západe. Vždy ju to rozhorčilo: prečo ďakujú Stalinovi? Takto sme žili, kým nezaložili kolchoz. Ľudia veľmi neodporovali, samým sa im žilo ťažko.“

V septembri 1949 v Hrušvyci oficiálne obnovili prevádzku kolchozu Nový život.

„Keď prišli zhabať majetok, museli vydať potvrdenie. Agitátori hovorili: všetko je naše, všetko je spoločné. To bola prvá lekcia zo socializmu.“

Keďže väčšina osadníkov trpela núdzou, v kolektívnom hospodárení videli výhody. Bohaté rodiny, ktoré by sa dali nazvať kulakmi, však nie. Žiadosti o členstvo v kolchoze sa väčšinou podávali dobrovoľne. Roľníci odovzdávali zemiaky a obilie na sejbu, aby neskôr mali úrodu. Horšie to bolo v usadlostiach. „Ľudia nechápali, prečo by to, čo vysadili a obrábali, malo patriť kolchozu,“ píše výskumník Stepan Kruško v knihe Vysídlenci. „Vyskytovali sa prípady, keď roľníci siali aj na neobrábaných kúsočkoch pôdy, napríklad popri cestách. Keď sa to dozvedeli funkcionári, roľníka zdanili a obilie skosili, prv než stihlo dozrieť, vykopávali zemiaky a striasali ovocie zo stromov.“

„Chodieval som na komsomolské výlety do Kazachstanu a potom som sa venoval hudbe a kultúre. Istý čas som študoval na hudobnej škole, ale nemohol som si kúpiť akordeón, lebo nebolo za čo. Vtedy stál šesťstopäťdesiat rubľov a ja ako vedúci klubu som zarábal tridsaťšesť. Neskôr som pracoval ako vodič a potom v elektrárni, kde teraz pracuje môj syn.“

Josyp hrával aj na domre, tradičnom ukrajinskom strunovom nástroji, a vystupoval na zjazde popredných kolchozníkov.

„Raz som v novinách videl oznam: Prebieha nábor na vedúce pozície v poľnohospodárstve. Ako to? Takto sa vyberajú ľudia na vedúce pozície? Nepochopiteľné. Tak som sa pred štyridsiatimi rokmi stal poslancom. Starostom obce bol vtedy môj kamarát a on ma nominoval za poslanca. No dobre, nech je, ako chce. Prišiel som na schôdzu a ako poslanec som povedal pár slov o svojom volebnom obvode. V prvom rade potrebujeme cesty, pretože sa sem dá dostať jedine na vrtuľníku. Tiež, že potrebujeme kultivátor. Navrhol som, aby sme zastupiteľstvo obce presťahovali do Domu kultúry a v jeho pôvodnom sídle spravili hotel. Už vtedy som videl, že tadeto neustále prechádzajú kamionisti, tak prečo na nich nezarobiť? A prinesie to prácu ďalším päťdesiatim kolchozníkom. Po zasadnutí mi povedali: ,Ty si toho ale natáral, Mychaľčyn.‘“

Natáral

Josypov vnuk Voloďa Mychaľčyn stojí pri Dome kultúry a cez telefón čosi živo rieši:

„No, treba to preniesť, je to asi tridsaťpäť metrov.“

Myšlienka presťahovať obecné zastupiteľstvo a otvoriť hotel sa dokončuje ešte pol storočia po tom, čo s ňou prišiel jeho starý otec. Príjmy z prevádzky hotela použijú na rozvoj komunity.

Teraz je Voloďa zástupcom starostu Hrušvyce. Má dvadsaťštyri rokov. Študoval v Kyjive, ale nechcel tam zostať. Príliš ruskojazyčné mesto, hovorí.

„Nepáčilo sa mi tam. V roku 2015 som sa vrátil do dediny a školu som dokončil externe. Rodičia povedali: Ak si to zaplatíš sám, tak choď. Išiel som. Potom sa konali voľby do miestneho výboru, kandidoval som. Mal som vtedy dvadsaťjeden.“

„Dvadsaťjeden?“ čudujem sa.

„Túžil som po zmene. Chcel som vidieť, ako to chodí. O politiku som sa zaujímal už na škole, možno preto, že môj dedko o nej vždy veľa rozprával. Už keď som mal desať, vzal ma so sebou na oranžovú revolúciu. Strávili sme tam noc. Prichádzali ľudia – more ľudí! Stovky tisíc! Také niečo som ešte nevidel. Zima, sneh, ale všetko bolo oranžové.“

Keď Voloďa študoval v Kyjive, začal sa Euromajdan.

„Išli sme v takej veľkej kolóne, že sme museli vyliezť až na Triedu víťazstva. Bol som v Kyjive a môj starý otec cestoval sám autobusom z Rivného. Počuli sme, že v blízkosti kancelárie prezidenta došlo k nepokojom, tak sme sa tam vybrali. Nadýchal som sa tam slzného plynu.“

Po návrate do Hrušvyce mladík nečakane zvíťazil v predvolebnej kampani na starostu.

„V obci prvýkrát prebehla predvolebná diskusia, prvýkrát sme zverejnili volebné programy, kandidáti chodili od domu k domu a rozprávali sa. Bolo to skvelé.“

Volodymyr sa počas dňa niekoľkokrát prejde po celej dedine a urobí pritom tucet vecí: vyzdvihne nakúpené stany a batohy pre miestne deti, zabehne pozdraviť delegáciu do budúceho rekreačného strediska pri jazere, nazrie do ateliéru krojov v Dome kultúry, navštívi osadu, ktorá by sa mala stať centrom rozvoja cestovného ruchu. Celý deň sa nezastaví.

Domov prichádza až za súmraku. Ani vtedy sa však práca nekončí: Volodymyr hľadá staré fotografie a rozpráva nám o dedine. Sám sa začal zaujímať o rodinnú históriu a študovať ju. Prinesie stoh kníh a rozprávame sa až do noci, kým starý otec Josyp nevezme starú harmoniku a nezahrá ruskú pieseň.

V roku 2015 si Volodymyr stanovil niekoľko cieľov: postaviť ihrisko v parku, v uliciach rozmiestniť viac odpadkových košov, obnoviť futbalové ihrisko a telocvičňu vybaviť zrkadlami na hodiny tanca. Skrátka zatraktívniť starobylú osadu pre turistov.

Takmer všetko dokončil.

„Nečakal som, že mi to pôjde až tak dobre. Len za tri roky,“ hovorí. „Ale ešte môj pradedo mi kedysi povedal: ,Uvidíš, raz všetko bude inak.‘“

1968

„Také sú revolúcie. Vždy, keď o nejakej hovorím, rozbolí ma hlava. A srdce,“ rozpráva Josyp Mychaľčyn a priloží si ruku na hruď. „Koľko sme ich prežili… V roku 1968 sa otec s mamou chceli vrátiť do Československa. Viezol som ich autom. To bola pražská jar a do Československa sťahovali rezervy. Nič sme netušili: všetko sme naložili do auta, rozlúčili sme sa a odišli. Mali sme doklady s pečiatkami a určením cieľa – všetko, ako malo byť.“

Bližšie pri hraniciach sa pokoj rozplynul. Auto zastavila sovietska armáda.

„Aké Československo? Čo to trepeš?!“ spomína starý otec. „Ja im hovorím: ,Akože trepem? Máme všetky doklady, rodičia sú pripravení sa presťahovať, to je celé.“ Vojak odbehol do búdky, počuli sme odtiaľ: ,Súdruh plukovník, hentí idú do Československa. Čo s nimi?‘ Pomyslel som si: A je to, docestovali sme. ‚No dobre. Jasné, jasné,‘ počuli sme. ,Počúvaj!‘ povedal mi ako nejakému sopliakovi, bol som vtedy ešte mladý. ,Ak po ceste stretneš vojenskú techniku, nezavadzaj, inak je po vás!‘ Išli sme ďalej a skutočne, Karpaty boli plné tankov.“

Josyp s rodičmi sa na starom gazíku nakoniec dostali do Československa. Tam ešte vládol pokoj: nikto netušil, čo sa na nich chystá z ukrajinskej strany Karpát.

„Dorazili sme do Chmeľovej. Otec sa ubytoval, už nie vo svojom dome, ale v sestrinom. Lúčenie bolo ťažké. Oženil som sa tu v Hrušvyci, postavil som si dom a nemohol som len tak odísť. Rozdelila nás hranica. Moji rodičia zomreli tam, v Chmeľovej. Kedysi som hovorieval, že chcem, aby ma tam pochovali. Teraz neviem.“

Mykola a Zuzanna Mychaľčynovci neboli ani zďaleka jediní, kto sa vrátil. Po Stalinovej smrti sa pravidlá uvoľnili a tisíce bývalých slovenských prisťahovalcov sa mohli znovu presťahovať. Z dvanástich tisícov, ktoré v roku 1947 odišli z východného Slovenska, zostala do roku 1967 na Volyni len polovica. Krajina je skalnatá, domy nie sú také kvalitné a v domovine sa ľudia cítili skrátka lepšie. Väčšina sa na Volyni nikdy neudomácnila.

No v Josypovom prípade to bolo inak. S rodičmi sa po roku 1968 vídal len zriedka.

„Koľkokrát sme tam boli, päť? Sedem?“ pýta sa manželky Valentýny. „Spolu sme išli do Chmeľovej a ja som potom ešte cestoval do Prahy. Neskôr už nie, pretože to stojí peniaze. Ale v Česku je čo vidieť. V roku 1986 som tam zobral žigulíka šestku. Prekvapilo ma, že tam majú sedemkilometrové cestné tunely. A mosty pre zver ponad cesty, pretože sú ohradené, aby na ne nevbiehali srnky či zajace. Vidno, že sa ľudia starajú. Ktovie, možno sa takého niečoho dočkajú naše vnúčatá alebo pravnúčatá. Veď je to blízko, koľko to tak môže byť od Užhorodu. Jeden z mojich vnukov si tam kúpil byt a auto a chce sa tam usadiť natrvalo. Na viac som sa nevypytoval, má sa dobre.“

Do Hrušvyce prišli aj príbuzní a známi zo Slovenska.

„Navštívili nás dokonca aj z Ameriky. Spolu s mojím krstným synom, synom Stepana Krušku, ktorý hovorí po anglicky. V Mníchove si teda požičali auto a natankovali tam, aby nemuseli tu, a prišli. Sú to vzdialení príbuzní. V Amerike žila aj moja teta, mamina sestra. Ale so Slovenskom ma toho spája viac.“

Josyp si povzdychne. Po náročnom dni sa ešte trochu pomotá po dome, ale napokon si sadne, bolí ho chrbát. Vyzerá pokojne, ale v jeho vnútri akoby niečo búšilo, pýtalo sa von.

„Vnúčatá a pravnúčatá máme tu aj tam. A rodičia sú tam,“ hovorí a vidím, že sa mu do očí tisnú slzy. „Prešlo už toľko rokov a stále nemôžem zabudnúť na to, ako mi otec pri rozlúčke povedal ,prepáč‘.“

„Prepáč, synu, že sme odišli. Prepáč,“ zopakoval.

***

„Bože,“ Josyp sa díva do starej studne pri českom dome. „Párkrát som do nej vliezol, keď tam spadol kohút či kura. Bol som ľahký, tak ma dnu spustili vo vedre, aby som ich vytiahol,“ smeje sa. „Bože, bože, môj domček. Tu sme strávili detstvo, panebože. Dokonca aj voda v tej studni stále je. Dve izby, piecka, špajza. Pri vchode do pivnice je nápis ,Jozef Havlíček‘, hovoril som vám. Škoda, že som si nevzal zápalky, zapálil by som si.“

V starej záhrade zbiera jablká. Plní si nimi vrecká, až mu odtiaľ vypadávajú. Smeje sa. Prehovorí, nie ku mne, ale kamsi do diaľky, smerom k dverám:

„Tato, pozri, ako teraz vyzerá náš dom.“

Ak sa ti ukážka páčila, celú knihu si môžeš zakúpiť tu.