Ako si spomínate na časy bezprostredne po skončení vojny? Museli to byť veľmi zmiešané pocity – na jednej strane obrovský smútok za navždy stratenými blízkymi, na druhej radosť z toho, že medzi nimi nie sú úplne všetci...
Keď sa skončila vojna, so sestrou Lilou sme sa vrátili do Mikuláša. Bolo to v júni 1945 – bola noc, svietil mesiac a v jeho svite bolo vidno, že mesto je poznačené vojnou. V malom byte na Nižnom Huštáku, kam boli moji rodičia, brat a sestra presťahovaní do akéhosi geta – jeho adresu som sa dozvedela v Žiline – a kde nás už nikto nečakal, vládla taká chladná, vykradnutá prázdnota. Mesačné svetlo padalo na jediný kus nábytku – starý diván. Sadli sme si a bez slova sme čakali na to, čo sme tušili, na akýsi posledný úder po toľkých predchádzajúcich. Keď prišiel, padol ako kameň do hlbokej studne. To, čo vystreklo, neprišlo na povrch. Ale studňa zostala. Viete, keď bol človek utečencom v Maďarsku, prežil osvienčimskú fabriku na masovú vraždu za tlstým múrom svetovej mlčanlivosti, kde každá minúta bola neviditeľnou hranicou medzi životom a smrťou, a prežil len náhodou, pomocou intuície a akejsi okolnosťami vynútenej vegetatívnej trpezlivosti, tak tá trpezlivosť prežíva, zahmlieva citové výkyvy, ale zostruje pozorovaciu schopnosť. A moja bola zostrená. Rodičia a súrodenci už neboli a nikto mi ich nemohol nahradiť. Čo ale bolo a zostalo, bolo mesto. Mesto Mikuláš, poznačené vojnou a stratami, zmenami, ale stále moje mesto v tej istej prírode a pri tej istej rieke. Tu, žiaľbohu prikrátko, žili a pracovali moji, povedala by som, osvietení rodičia. Ich moderná pedagogika bola nikdy neudrieť, vysvetliť, prečítať, učiť sa, stáť na vlastných nohách, aj keď nie si mužského rodu, nikdy sa neidentifikovať s obrazom tebe nepriaznivých ľudí. Žila som osemnásť rokov v demokratickej Československej republike, v škole a hlavne na gymnáziu nás učili tolerancii, o demokratických právach a o svete okolo nás. Hodžovo gymnázium zo mňa urobilo Európanku. Mne neprekážalo, že som bola Židovka, ale boli ľudia, ktorým to prekážalo. Mesto a republika boli bohaté duchom, kultúrou, básnikmi, literatúrou, filozofiou, vedou. Pre mladého človeka to bol úžasný prameň vzdelania a skúseností. Keď to Hitler v Nemecku vyhral a prišla okupácia, skoro všetci básnici, aj moji obľúbení surrealisti, boli antifašisti a komunisti. Videli Sovietsky zväz ako jediného priateľa a ja, už dopredu rozhorčená nad nespravodlivým rozdelením bohatstiev, som sa dala ovplyvniť nádejou na spravodlivejší svet a stala som sa ľavičiarkou. A musím povedať, že mi to vtedy pomáhalo žiť.
Nový, povojnový život ste začali v Prahe, kde ste vyštudovali žurnalistiku a kde ste pracovali v rozhlase. Uverili ste sľubovaným svetlým zajtrajškom, ktoré mali nastať po vojne? Kedy sa to vo vás zlomilo?
Keď sa zaujímam o filozofiu, ideológiu alebo dejiny krajiny, v ktorej sa práve nachádzam, čítam, čo sa dá, aby som porozumela ľuďom, spôsobu ich života a hodnotám, ktorým veria. Tak to bolo aj s marxizmom. Čítala som Marxa, Engelsa, Lenina, všetko o francúzskej revolúcii aj knihy encyklopedistov. V Marxovi som sa dočítala, že ideológia sa má kontrolovať praxou. Zistila som však, že sa deje pravý opak, že pod kontrolou je hlavne ten, kto sa drží Marxovho učenia, a začala som pozorne sledovať chod udalostí.
Prvé politické procesy ma znepokojili a proces proti Slánskemu mi úplne otvoril oči. Jediný človek, ktorému som sa zverila so svojimi pochybnosťami, Nór, ktorý pracoval v Zahraničnom oddelení rozhlasu, ma udal šéfke, ktorá ma na to upozornila.
Na vysokej škole, kde som na začiatku štúdia bola jediným znalcom dialektického materializmu a pomáhala som aj na seminároch s marxistickou analýzou textov, ma kádrovník robotníckeho pôvodu, ktorý sa počas vojny živil šmelinou, obvinil z kozmopolitizmu, trockizmu, buržujského manželstva. Buržujské presvedčenie sa údajne odrážalo v spôsobe môjho obliekania a navyše som bola inšpirovaná Západom. Hrozilo mi väzenie za špionáž. Odrazu so mnou priatelia prestali hovoriť a okolo mňa sa šíril chlad odvrátených chrbtov. Len jeden spolužiak ma prišiel varovať pred sprisahaním. Volal sa Sergej, bol to Čerkes z bielogvardejskej rodiny, ktorá žila v Prahe od roku 1919. Bola som vyhodená z vysokej školy, pretože som nechodila na prednášky, čo bola, samozrejme, lož – dokázal to môj index so samými výbornými a starý priateľ na ústrednom výbore strany, ktorého o dva mesiace neskoršie zavreli pre humanistickú odchýlku.
Do rozhlasu ma dostal priateľ, ktorý oželel svoje správanie, ale možno ma prijali aj pre moju širokú znalosť jazykov.
Česká komunistická strana, kde boli všetci predvojnoví vedúci odstránení, bola do roku 1968 jedna z najdogmatickejších. Povinné udávanie a psychologická tortúra priznávania ideologických hriechov na kádrových schôdzach ma deprimovali a aj v rozhlase sa to využívalo na získavanie lepších pracovných miest s tragickými výsledkami.
Vaše manželstvo výrazne ovplyvnilo nielen váš ďalší život, ale aj všetky nasledujúce pôsobiská, najmä teda Kodaň, kde ste zakotvili natrvalo. So svojím manželom ste sa zoznámili počas svojej pražskej životnej kapitoly. Ako sa to stalo?
So svojím budúcim mužom Ottom som sa stretla v Prahe v lete roku 1946 na Rooseweltovom internáte, v dobe, keď bol študentský život oslavou každého slobodného dňa. Jedlo ešte bolo na body, dostávali sme jedno vajíčko na týždeň, ale duchovnej stravy bolo viac ako dosť. Deň a noc sa horlivo a slobodne diskutovalo, pri víne, ale aj bez, niekedy aj agresívne, o budúcom zriadení republiky.
Do tohto ovzdušia prišli na výmenu študenti z Dánska. V Československu, jedinej krajine strednej Európy, ktorá po vojne ostala demokraciou, chceli na vlastné oči vidieť, ako sa zjednocuje Západ a Východ. A keď títo uvoľnení, tolerantní severskí študenti architektúry, slavistiky a práva zistili, že naše diskusie nie sú hádky a škriepky, užívali plnými dúškami rozjarenú povojnovú náladu pražského študentského leta.
Tolerantná a demokraticky zmýšľajúca dánska rodina môjho muža ma prijala medzi seba a zároveň do prúdu dánskych dejín, v ktorých ich predkovia hrali dôležitú úlohu.
Ruže v letnom dome pri mori voňali jablkami a vzduch kosodrevinou a dramatické dánske mraky mi pripomínali vrchy a zrúcaniny starých hradov môjho detstva. O svojich slovenských dojmoch som však už rozprávala po dánsky.
V roku 1947 sa z vás po svadbe stala dánska občianka – vydali ste sa za Dána. O deväť rokov ste sa odsťahovali do Kodane. Súviselo vaše rozhodnutie aj s vývojom v Československu? Bol pre vás odchod z vlasti ťažkým rozhodnutím?
K dejinám literatúry a filozofie sme dostávali cez len dialektickomaterialistické rozbory kníh – aj tých, čo boli zakázané. Pripadalo mi to ako dôkaz nedôvery, a preto som sa jedného dňa opýtala profesora Štolla, ako môžem robiť rozbor knihy, ktorú som nečítala. Pozrel sa na mňa takým nečitateľným pohľadom a povedal: „Děvčátko, ty se ještě musíš hodně učit...” A mal úplnú pravdu. Pri dverách stál mladý muž, zapísal si môj výrok do červeného notesa a povedal mi prísnym hlasom: „Dávaj si pozor, začínaš pochybovať...” To bolo moje základné previnenie. Škvrna nedôvery k strane sa na mňa prilepila: „Bola na Západe a je ním ovplyvnená.”
Práca v rozhlase bola veľmi zaujímavá, a keby okolnosti boli iné, zostala by som dlhšie. Ale ovzdušie bolo plné absurdity. Bola som pod stálym dozorom. Dávali mi mesačne o štyristo korún menej ako iným redaktorom. Vedúci celého oddelenia mi s bezočivou samozrejmosťou dával opravovať články mojej bezprostrednej šéfky robotníckeho pôvodu a umlčal každý môj pokus o protest. Keď sa dogmatické ovzdušie po Stalinovej smrti trochu uvoľnilo, dovolili mi robiť reportáže. Posledná reportáž z Československa bol rozhovor o Karlovi Čapkovi s Olgou Scheinpflugovou. Skontrolovala mi ju ideologická kontrolórka literárnych textov a červenou ceruzkou vyškrtla tu a tam náhodné slovo, len aby sa nepovedalo. Jedna z mojich priateliek, dcéra bývalého riaditeľa firmy Kolben-Daněk, ktorej po prísnom výsluchu povolili vziať si za muža komunistu – pilota prúdových lietadiel, mi povedala, že pri výsluchu o mne vedeli eštebáci viac ako ja sama. Veľmi som sa po vyhodení snažila vrátiť na vysokú a podarilo sa mi to až po mnohých veľkých nepríjemnostiach. A jedného dňa sme mali toho dosť a odišli sme s trojročnou dcérkou Lenou do Dánska. Odišla som, pretože som cítila, že musím.
Ako vás prijalo Dánsko – jednak ako človeka občianku, ale aj ako poetku?
Nemôžem sa sťažovať. Bola som tak trochu zázrak kvôli tomu, že som sa rýchlo naučila dánčinu. O to, čo som prekladala, bol veľký záujem. Prišla som do dánskej rodiny, ktorá ma prijala s prekvapujúcou samozrejmosťou. Začala som uverejňovať básne v časopise Hvedekorn (Pšeničné zrno). Každý mesiac som v ňom mala svoje alebo preložené básne a vydavateľstvo Arena ma vyzvalo, aby som u nich vydala zbierku. Keď vyšla, napísal Torben Brostrøm, vtedy najlepší literárny kritik, že moja dánčina je krajšia ako dánčina mnohých dánskych básnikov. Akosi sa mi podarilo preniesť ducha melodickej a spevnej slovenčiny do plochejšej dánčiny. A tak to pokračovalo, básne, verše a piesne, knihy pre deti, preklady lyriky i prózy v iných vydavateľstvách, ale najviac ma potešilo, keď dánska kritička Lilian Røsing o mojej poslednej knihe Zbohom, storočie (rozšírená verzia pôvodnej Moruše) napísala, že prenášam humanizmus dvadsiateho storočia do dvadsiateho prvého, a vyhlásila ju za knihu roka 2001.
V Dánsku ste sa stali takpovediac vyslankyňou slovenskej kultúry, najmä cez preklad, ale aj redaktorskú prácu. Čo všetko ste pre Dánov robili a podľa akého kľúča ste si vyberali?
Keď som sa stala členkou Zväzu dánskych spisovateľov, zaradili ma do oddelenia pre lyriku, prózu a preklad.
Čo sa týka prekladov, to bolo veľmi jednoduché. Prekladala som to, čo ma zaujalo alebo o čo ma požiadali redaktori vydavateľstiev, rozhlasu, časopisov alebo denníkov. Často som však prichádzala aj so svojimi návrhmi. Bolo to v časoch studenej vojny a záujem o slavistiku a vývoj duchovného života za železnou oponou bol veľký. Dve knihy slovenských rozprávok som preložila, pretože sú krásne a navždy poznamenali moju fantáziu i slovenčinu. Básne som prekladala pre rozhlas, časopisy a denníky a knižne som vydala zbierku Hlasy s prekladmi osemnástich slovenských básnikov. Po vydaní Moruše ma začali volať rôzne spolky, školy, organizácie každého druhu i farári, aby som v ich kostoloch, spoločenských miestnostiach a občianskych domoch rozprávala o svojom živote. A ja som rozprávala a zaniesla som tak kus Slovenska do všetkých kútov Dánska.
V Dánsku ste sa okrem vlastnej literárnej tvorby a prekladu venovali aj práci pre dánsky rozhlas. Jedna z vašich reportáží bola aj o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Ako si na to spomínate?
Začalo to ráno 21. augusta l968. Stala sa nepredstaviteľná udalosť. Nepredstaviteľná, hoci nie tak dávno predtým sa stala už v Maďarsku. Sestra Dalma bola u nás na návšteve v Kerteminde na ostrove Fyn a ešte tuho spala. Zatriasla som jej ramenom a povedala som jej, že Rusi a štáty Varšavskej zmluvy obsadili Československo. Nebuď ma a nerozprávaj hlúposti – bola Dalmina reakcia. Potom sme celý deň chodili zabalené v dekách a nemohli sme sa spamätať z otrasného úžasu. Otrasení boli aj inak veľmi pokojní Dáni.
Reportáž som robila až na jar l969, po písomnej a len pre takzvaných disidentov zrozumiteľnej dohode. Od známej z rozhlasu som dostala kazetu a na nej zvukový záznam streľby a protestov hlásateľov proti nepotrebnému a nezákonnému zachraňovaniu Československa. Preniesla som kazetu a rozhovory so spisovateľmi, hudobníkmi, spevákmi a hosťami v kaviarni Viola cez hranice. Zažila som posledné záchvevy stratenej nádeje na socializmus s ľudskou tvárou. Videla som posledné predstavenie Vinohradského divadla o Sokratovi a demokracii a v melanchóliou presiaknutom foyeri divadla som stretla Smrkovského a rozprávala som sa s ním. Keď umrel, umiestnili eštebáci jeho urnu na verejnom záchode. Už si nepamätám, ktorý komunistický politik vyhlásil, že ľud si praje, aby ležal tam, kde si zaslúži.
Váš manžel pracoval pre OSN, vďaka čomu ste istý čas bývali na najrôznejších miestach sveta. Máte pocit, že ste vďaka tomu spoznali svet akosi lepšie?
Vynára sa mi toľko obrazov, vnemov, lokálnej farebnosti a nadradených súvislostí, že neviem, kde začať. Mám to veľké šťastie, že sa rýchlo učím jazyky, lezú mi do hlavy samy. Prečítam si vždy všetko, čo sa dá o dejinách a kultúre krajiny, v ktorej sa práve nachádzam.
Po niekoľkých mesiacoch sa môžem rozprávať s ľuďmi na uliciach , dozvedieť sa niečo o ich zvykoch, čomu sa smejú, čomu sa mám vyhnúť, ako rozumieť ich porekadlám, ich náboženstvu, ich výkladu dejín, poverám i idiosynkráziám, čo čakajú od života, od Pánaboha i od politikov. Skoro všade, kde sme sa ocitli, okrem New Yorku a Viedne, boli revolúcie, ktoré boli v plnom prúde alebo práve zhasínali. A všade sme si našli priateľov.
Ešte dnes počujem krehký hlas kostolných zvonov v trojtisícovej nadmorskej výške v Addis Abebe, vidím ospalú upratovačku prášiť handru z okna prázdneho paláca údajne zavraždeného cisára Haileho Selassieho. Pamätám si na následky mocenského súperenia medzi USA a ZSSR. Jedni dali Etiópčanom diaľnicu, druhí veľkú modernú nemocnicu. Na diaľnici bolo viac oslíkov ako áut a nemocnica trpela veľkým nedostatkom liekov, profesionálov i opravárov a hrdzavela rovnako ako veľké darované poľnohospodárske stroje. V hoteli Ghion Imperial, kde z kohútikov tiekla voda z teplých podzemných prameňov a kde ubytovávali kráľovských hostí a neskôr členov OSN spolu s mojím mužom a mnou, jednej noci, z triednych dôvodov, vymenili dlhoročného riaditeľa za obuvníka.
Všetko, na čo sa pozerám, je ako vytiahnuté z Biblie; ľudia medzi okrúhlymi tukulmi alebo pred krivými, na slnku sušenými hlinenými chatrčami, ich trucovité oslíky, ohniská na priestoroch medzi nariedko postavenými výškovými budovami. A všade deti. Predávajú, ponúkajú – žuvačku, okuliare, karty, vyčistiť topánky. Žobrú, na očiach hnis a množstvo drzých, nepokojných múch. Na obzore vrchy. Vietor v palmách a cédroch. Nad mestom sa rozleteli sokoly a krúžili po nebi tak kryštálovo čistom, že každé pierko, každý pazúr bol ako obkreslený svetlom.
Akousi dvojičkou k vašej knihe Moruša je kniha vášho švagra Juraja Špitzera Nechcel som byť Žid, v ktorej opisuje svoje skúsenosti z pracovného tábora v Novákoch i zo Slovenského národného povstania. Ako si naňho spomínate?
Ďura Špitzera som mala veľmi rada pre jeho úžasný zmysel pre humor. Bol to veľmi vzdelaný, inteligentný človek, umelec, ktorý si rovnako ako ja prial slobodu, rovnosť a bratstvo. V mene tohto priania však prekročil hranicu, ktorú som ja neprekročila, a veľmi ťažko za to zaplatil. Keď ho po roku 1968 vyhodili zo strany, čakal každý deň, že poňho prídu. To, že ho aj odpočúvali, sa ukázalo, keď v dome zavádzali nový výťah. Každé ráno vstal o piatej a písal. Keď som bola v Bratislave a šla som s ním po meste, tak ho na každom rohu zastavovali ľudia a pýtali sa: Ďurko, ako sa máš? Ako mu bolo, neviem. Rovnosti sa veľa nedočkal, pretože bol Žid, a až ku koncu svojho života uznal, že ním síce nechcel byť, ale že ním je. Ja som ten problém nemala. Mne neprekážalo, že som Židovka. O to sa postarali moji rodičia. Naučili ma ľudskej dôstojnosti.
Ako sa z Dánska pozeráte na to, že na Slovensku sa do parlamentu dostala politická strana, ktorej predstavitelia sa v minulosti prezentovali ako radikálni pravicoví extrémisti a na svojom zmýšľaní dodnes nič nezmenili? Im podobní, prejavujúci sa xenofóbne, antisemitsky, homofóbne a antihumanisticky, prežívajú v súčasnosti akúsi renesanciu v celej Európe. Musí to byť depresívne, keď vidíte, že obluda, ktorá zničila mnohých vašich blízkych, sa znova prebúdza k životu. Čo môžeme proti tomu urobiť?
V Dánsku sa o Slovensku píše veľmi zriedka. Považujem to za nedostatok, ktorý prehlbuje vzdialenosti medzi európskymi krajinami a zakrýva dôležitosť vývoja jednotlivých štátov pre budúcnosť celej Európy. Robiť proti fašizoidným hnutiam sa dá len to, čo už robíte – informovať, budiť, vysvetľovať, svedčiť v médiách, na besedách a zhromaždeniach každého druhu, filmom, dokumentmi, hudbou, satirou, voľbami – ale tak, aby nekončili víťazstvom diktátorov, tak ako sa už stalo a ako sa to všade okolo nás stále stáva. A čo sa týka zabúdania – jedine Nemci sa dokonale vyrovnali s neblahou minulosťou, ale aj tam, tak ako všade v Európe, rastie nacionalistické hnutie.
Budem mať 95 rokov. V mojom živote sa už udialo všetko a som rada, že sa mi podarilo konvertovať všetky, aj tie najhoršie zážitky na životnú skúsenosť. Keď cítim smútok nad zahaľovaním skutočnosti politickou korektnosťou, nad úpadkom duchovných hodnôt, nad povrchným bažením po lacnej zábave, nad ohrozením demokratických slobôd, nad rastom šovinizmu, nad mocenským egoizmom, nad náboženským fanatizmom a terorom, nad hlúposťou, nečestnosťou a neľudskosťou, tak ten môj smútok cítim najviac za svoje deti a vnúčatá, za budúce generácie a za neschopnosť človeka byť vďačný za úžasný dar života.
Zdá sa mi, že takým vaším znovuobjaviteľom pre Slovensko bol básnik Ivan Laučík. Mnohí – a nielen Mikulášania – sme sa o vás dozvedeli práve vďaka nemu. Ako k tomu objavu došlo?
Ivan sa postaral o to, aby moja kniha dostala čo najviac čitateľov – dohovoril sa s bývalým primátorom Liptovského Mikuláša Alexandrom Slafkovským, aby odobral 200 exemplárov knihy za zníženú cenu a dával ju ako dar v priebehu svojej funkcie. Vydavateľstvo Kalligram prijalo môj návrh a poprosilo Ivana o jazykovú redakciu knihy. Po najmenej päťdesiatich rokoch absencie v tomto priestore bolo dobré mať redaktora slovenčinára a básnika. Po slovensky som stále vedela hovoriť plynule, ale medzičasom sa zmenil pravopis a z jazyka boli odstránené čechizmy. Ako som ho spoznala? Skôr on spoznal mňa. Mal v Mikuláši priateľov, ktorí o mne vedeli. Už ani neviem, koľko prešlo rokov, odkedy mi prvý raz zatelefonoval: Iboja? Tu je Ivan Laučík z Mikuláša. Hej? A odkiaľ voláš, Ivan? Z Kodane. A kde si? Nakupujem v Daels Varehuse. Veď vieš, odkiaľ už môže volať chudobný slovenský básnik.
Zasmiala som sa. V Daels, obchodnom dome, bolo naozaj všetko lacnejšie ako inde. Od prvej chvíle nášho stretnutia sme si rozumeli a nielen preto, že bol z Mikuláša a že sme sa mohli rozprávať po slovensky. Cítila som k nemu úplnú dôveru. Rozprával mi o svojej tvorbe, o tom, že mal ťažkosti s režimom, o Osamelých bežcoch, o svojej práci na mikulášskom gymnáziu, kde sa veľmi snažil o literárnu výchovu svojich žiakov, že sa on, jeho brat a mikulášsky výtvarník Michal Kern pokúsili zachrániť, čo zostalo cenného z židovského umeleckého dedičstva: mikulášsku synagógu a fresku z kaplnky zrušeného židovského cintorína. Synagóga dostala okná z farebného skla, ale už na druhý deň boli rozbité a črepy odnesené do zberných surovín. Keď sme si Ivan, môj muž Otto a ja vypili kávu a zjedli kus dánskej šľahačkovej torty, začal Ivan rozprávať o tom, čo zažil krátko po vojenskej službe ako učiteľ vo Veľkom Borovom: V jedno neskoré poobede som si vypil hrnček kyslého mlieka v dedinskej rodine a rozprával sa s nimi... Počas rozhovoru som sa opýtal, už ani neviem prečo, či tu v dedine dakedy boli Židia. Hej, boli, dvaja. Muž a žena. A čo tu robili? To, čo my. Robili na poli. Ale už nerobia. Stalo sa dačo? Prišli Nemci, ale boli tu len krátko a odišli. A čo potom? Potom prišli gardisti a pýtali sa, či tu máme Židov. A my ako, že hej, že sú tu dvaja. A čo na to gardisti? Že nám povedia, čo s nimi máme urobiť – že ich máme vyviesť na skalu a zhodiť dolu. A že pôjdu s nami. A vy ste šli? Šli, aj s gardistami. A zhodili sme ich.
Čo ma najviac udivilo a aj vnútorne rozhorčilo, bola tá strašná rezignovaná každodennosť v hlase rozprávača, povedal Ivan.
Prekladala som to svojmu mužovi Ottovi a on, čo nikdy nič také nepočul, bol zhrozený. Ale preto, že nemohol nechať takú strašnú vec nevysvetlenú, povedal: Pánboh vie, ako týchto ľudí poznamenal život a asi aj chudoba. A hádam aj nevedomosť, z generácie na generáciu dedené predsudky a rezignovaná poslušnosť voči akejkoľvek vrchnosti nie sú najlepšou cestou k humanite. Všetci akosi boli chudáci a na poľutovanie.
Aký máte dnes vzťah k Liptovskému (už nie Svätému) Mikulášu? V úvode svojej knihy spomínate na jednu z návštev spojenú s reportážou pre dánsky rozhlas – nebolo to veľmi radostné, keďže ste synagógu objavili prerobenú na sklad stavebného materiálu. Kedy ste Mikuláš navštívili naposledy?
Mikuláš ma formoval, nasťahoval sa do mňa a bude vo mne žiť, kým žijem ja. Ten starý, demokratický, kultúrou preniknutý, tolerantný Mikuláš v Liptovskej Kotline, pri Váhu a medzi horami. Vzala som si ho so sebou, keď som ho musela opustiť. A stále sú v ňom moji mŕtvi rodičia a súrodenci, domy, ulice, brány, cintoríny, ktoré by som dnes musela hľadať medzi tým, čo všetko tam narástlo. A asi by som toho už veľa nenašla. V Mikuláši som bola naposledy v osemdesiatych rokoch, keď sme štyri roky bývali vo Viedni. Mám tam ale priateľov, ktorí mi rozprávajú o Sekerke, ako to vyzerá okolo koľajníc, či prší alebo svieti slnko a že sú zase salaše, kde dostať čerstvú bryndzu. A ja myslím na to, že sme z okien videli na jednej strane Ďumbier a na druhej Kriváň, kde sme na salaši u baču píjavali žinčicu a či ešte niekto v Mikuláši vie zaspievať pieseň o starom bačovi.
Stáva sa, že ľudia napíšu o svojich osobných traumách a toto písanie funguje ako istá forma terapie. Bolo to tak aj u vás v prípade Moruše?
Nebola som iniciátorom vydania Moruše. Celý život som si ale písala denník a použila som svoje zápisky, keď mi básnik a spisovateľ Claus Rifbjerg, v čase nášho návratu z cudziny bol riaditeľom vydavateľstva Gyldendal, poslal osobný list, v ktorom ma ako kolega básnik poprosil, aby som u nich vydala knihu o svojom živote. Keďže som nič takého nemala, ponúkla som mu hotovú zbierku básní Zajtra, keď sa zobudia vtáci, ktorú vydavateľstvo vydalo. O rok neskôr vyšla Moruša a stala nedeliteľnou súčasťou pozvoľného zvládania mojich vojnových a koncentračných tráum.
Zhováral sa Ján Púček
