Prekliati reportéri

Svetlana Alexijevič pátra po inej tvári vojny. Nezaujímajú ju medaily a rady a vyznamenania, v pamätiach stoviek žien, ktoré zažili vojnu ako jej priame účastníčky so zbraňou v ruke, loví to, čo je neprenosné, to najosobnejšie – zážitky, ktoré nemožno vytesniť z pamäti, ani zo snov.

Vypálené dediny, odkryté masové hroby, najprv štátny terorizmus Kremľa a potom aj ten čečenský, trpiaci a zomierajúci civilní obyvatelia, znásilnené a ponížené ženy i muži – taký obraz Čečenska nám ponúka v knihe Vlčice zo Sernovodska.​

Je to vášnivý rozhovor poľského reportéra Pawła Smoleńského s Jurijom Andruchovyčom, ukrajinským básnikom, prozaikom a hudobníkom, ktorý spolu s tisíckami ľudí protestoval na Námestí nezávislosti.

Koniec sovietskeho impéria z prvej ruky – očami držiteľky Nobelovej ceny za literatúru 2015 Svetlany Alexijevič. Na trpezlivo zbieraných ľudských osudoch ukazuje, ako sa veľké dejiny dotýkajú tých najobyčajnejších ľudí. Mozaika stoviek rôznych hlasov znie v jednom mohutnom akorde, no napriek tomu nezaniká ani individualita konkrétneho človeka.

Noční pútnici sú deti, ktoré v šíkoch partizánskych armád vyvražďujú svojich príbuzných, ale sú to aj deti, ktoré osamotené putujú každú noc do blízkych miest, aby sa zachránili pred únosom. Aký je návod na uzdravenie?

Len skutočne prekliaty básnik sa naučí písať a čítať v prostredí negramotnej kočovnej spoločnosti, len prekliaty básnik bude písať básne za cenu odcudzenia spoločnosti i vlastnej rodiny, lebo byť prekliatym básnikom je súčasne darom, ako aj stigmou. Taký je aj príbeh Bronisławy „Papuše“ Wajs.

Žiaden postkomunistický štát nevypracoval zmysluplný model spolunažívania s rómskou menšinou, ktorá v próze bežných dní zostáva nepovšimnutá, avšak pozornosť budí výlučne titulkami médií o deportácií z Francúzska, o stavaní get na Slovensku, o zákaze žobrania v Poľsku.